Na to, aby Boh splnil svoj sľub a zachránil človeka, vyvolil si Abraháma. Rozhodol sa, že práve potomstvu tohto muža zverí svoj plán. Zaviazal sa k dvom veciam – že z Abraháma povstane veľký národ a že tento národ bude mať svoju vlastnú krajinu. V knihe Genezis čítame: Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu. Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku Eufrat (Gn 15, 7b.18b). Vieme, že Abrahám sa vybral do tejto krajiny a tu žili aj jeho potomkovia Izák a potom Jakub. Za Jakubovho života však nastal hlad, Izraeliti museli odísť do Egypta a keď sa po 400 rokoch pod Mojžišovým vedením vracajú späť, krajina patrí iným obyvateľom. Sľub trvá, Boh je verný, uňho sa nič nezmenilo. Mojžiš pred smrťou počuje tieto slová: Toto je tá krajina, o ktorej som prisahal Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi: Dám ju tvojmu potomstvu! Dal som ti ju uzrieť na vlastné oči, nevojdeš však do nej! (Dt 34, 4)

Jozue vie, že ak chce zaujať krajinu, musí dobyť Jericho. Posiela preto dvoch špiónov, aby preverili situáciu. A tu vstupuje na scénu Rachab. Prostitútka žijúca na okraji mesta. Žena, ktorej život je jeden veľký omyl. Žena, ktorá denne skusuje odsúdenia, predsudky, opovrhnutia a využívanie. Rachab prichýli vyzvedačov, ktorí dúfajú, že jej povesť im poskytne nenápadné útočisko. Mýlia sa, dozvie sa o nich kráľ a ich život je zrazu v rukách tejto ženy. Ona vie prečo prišli, vie aký sľub dostali títo muži a ich národ od Boha. Viem, že vám Pán dal túto krajinu (Joz 2, 9). Rachab počula o sľube, ktorý dal Boh Izraelu. Čo urobí s touto informáciou? Rachab v zlomku sekundy pochopí, že tento sľub je jej novou nádejou a všetko, úplne všetko vo svojom živote staví na jedinú kartu. Uverí. Rachab uverí, že je to pravda, že Boh splní, čo sľúbil. Pozrime sa bližšie na to aká je Rachabina viera.

Zrod viery. Rachab počula o skutkoch Pána. Dopočuli sme sa, že Pán vysušil pred vami vody Červeného mora, keď ste vychádzali z Egypta; a tiež čo ste urobili dvom amorejským kráľom (Joz 2, 10). Viera začína pri počúvaní (Rim 10, 17) o Božích skutkoch. Rachab počúva a verí.

Vlastnosti viery. Rachab urobila vyznanie viery: Pán, váš Boh, je Bohom hore na nebesiach i dolu na zemi (Joz 2, 11). A čo je veľmi dôležité – Rachab nemyslela len na seba. Jej viera je altruistická, chce, aby v nej našli život aj jej najbližší. Prisahajte na Pána, že ako som ja vám preukázala láskavosť, takisto aj vy preukážete láskavosť mojej rodine (Joz 2, 12).

Odmena viery. Rachab bola vďaka svojej viere zachránená. Bol ušetrený jej život a zachránená jej povesť. Opäť sa mohla začleniť do spoločnosti ako žena so svojou dôstojnosťou. Bola zachránená milosťou, vrátila sa medzi spravodlivých. Boh bol k nej nadmieru veľkodušný a Rachab sa mohla zaradiť do siene viery, ktorú opisuje List Hebrejom, kde má čestné miesto spolu s Abrahámom, Jakubom, Jozefom a Mojžišom. Pre vieru nezahynula neviestka Rachab s neveriacimi, lebo v pokoji prijala vyzvedačov (Hebr 11, 31).

Život Ježišovej prapredkyne Rachab nám hovorí, že Božia milosť je pripravená pre každého. Každý človek v ňom môže nájsť svoju spásu. Boh má pre každý život svoj plán, ktorým je spása. Každého z nás chce začleniť do svojho príbehu, chce, aby sme uverili, že to, čo vraví je pravda.

Pane, Ty dvíhaš tých, čo padli,
zaceľuješ to, čo bolo zlomené.
Ujímaš sa životom zlomených ľudí
a dávaš im novú šancu.
Tvoje sľuby sú nemenné
a my im chceme veriť, tak ako Rachab,
lebo len táto viera nám dá život. Amen.

Pri pohľade na Izraelský národ a ich vstup do zasľúbenej zeme, mohlo by sa zdať, že týmto ľuďom Pán Boh doprial až príliš veľkú priazeň. Aby sme si nemysleli, že je to nespravodlivé, pozrime sa na tretí sľub, ktorý Pán urobil v dejinách a uvidíme ako Božie plány presahujú hranice jedného národa a že Božia spása má patriť všetkým ľuďom.

Potom ako Abrahám obstál v skúške viery a bol ochotný obetovať svojho syna, Pán sa mu zaviazal prísahou: V tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme (Gn 22, 18). Predtým, než sa tento sľub splnil na Ježišovi, veľakrát v Starom zákone sa tieto slová realizovali na mnohých pohanoch, ktorí uverili v Boha Izraela. Pán ich povolal, aby aj oni patrili do veľkej Božej rodiny a dokonca niektorí z nich sa stali príbuznými Jeho Syna. Takou bola včera Rachab, obyvateľka pohanského Jericha a dnes je to moabčanka Rút. Všimnime si jej príbeh.

Noemi a jej dve nevesty, Orfa a Rút, boli vdovami žijúcimi v Moabsku. Keď sa Izraelitka Noemi rozhodla vrátiť späť do Betlehema, odkiaľ pochádzala, jej nevesty, obe pohanky, moabčanky ju sprevádzali. Tri nešťastné ženy. Orfa a Rút sú bezdetné, Noemini synovia, sú mŕtvi. Nemá sa kto o nich postarať, nemajú potomkov, nemajú manželov, nemajú peniaze. Majú len ubolené srdcia a prázdne ruky. Noemi má nádej, že doma, v Betleheme jej bude lepšie ako v cudzine. Naopak, pre dve mladšie ženy je výhodnejšie ostať v Moabsku, takže ich cesty sa musia rozísť.

V tejto ťažkej chvíli  urobí Rút rozhodnutie. Urobí krok do prázdna, rozhodne sa pre Noeminu krajinu a pre Noemino náboženstvo – rozhodne sa pre Boha Izraela. Rút urobí jedno z najkrajších vyznaní viery, aké nachádzame vo Svätom písme. A nie sú to len prázdne slová, je to rozhodnutie viery v hĺbke srdca, ktoré sa premieňa na skutky. Kde pôjdeš ty, pôjdem i ja, kde sa zdržíš, zdržím sa aj ja: tvoj národ sa stane mojím národom a tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde ty zomrieš, tam zomriem i ja a tam budem aj pochovaná (Rút 1, 16-17).

Rút sa v rozhodujúcej chvíli svojho života vierou obracia k Bohu. A vyplatilo sa to, lebo Boh plní sľuby – keď sa zaviazal, že pohania budú požehnaní. A z nich je obzvlášť požehnaná moabčanka Rút. V Betleheme sa jej ujal Noemin príbuzný Bóz, vzal si ju za manželku a z chudobnej, nešťastnej, bezdetnej, pohanskej vdovy sa stala bohatá a šťastná izraelská matka. Požehnanie, ktoré jej Pán dal, spočinulo na nej a na jej potomkoch, lebo jej pravnukom nebol nik iný ako kráľ Dávid. Boh plní sľuby a svoje požehnanie dáva aj nám. Povedzme mu dnes spolu s Rút:

Pane, chcem byť tam, kde si Ty,
chcem ísť tam, kam pôjdeš Ty,
všetko chcem robiť tak, ako si to praješ Ty,
lebo len v Tebe je požehnanie a život. Amen.

Málokto v dejinách zažil tak závratný vzostup svojho životného príbehu ako Izraelský kráľ Dávid. Keď ho na stránkach Samuelových kníh stretávame po prvýkrát, tak je pastierom, najmladším synom svojho otca. Keď si ho Pán Boh vyvolí za nového kráľa, dej naberá rýchly spád. Porazí Goliáša, znepriatelí si kráľa Šaula, uteká ako vyhnanec, vracia sa späť, jeho moc rastie až nakoniec dobýja Jeruzalem a stáva sa kráľom nad celým Izraelom. Pribúdajú ďalšie vojenské úspechy, kráľovstvo silnie, Dávidov vplyv narastá. Vtedy za ním prichádza prorok Nátan, aby mu odovzdal sľub, ktorým sa mu chce zaviazať Pán Boh: Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. Ja mu budem otcom a on mi bude synom (2Sam 7, 12-14.16).

Nebolo v tom čase na svete šťastnejšieho, úspešnejšieho požehnanejšieho muža než bol Dávid. Boh bol na jeho strane. Boh mal pre Dávida plán a zdalo sa, že nič nestojí v ceste tejto sľubnej budúcnosti. S úspechmi však prišla aj pohodlnosť, lenivosť a pýcha. Dávid už nejde do boja, chce si oddýchnuť, chce si vychutnať svoju slávu, bohatstvo a moc. Je kráľ a môže všetko. Vtedy sa mu zapáči Betsabe, manželka jedného z jeho vojakov – Hetejca Uriáša. Dávid nehľadí na svedomie, nevšíma si Božie zákony, je si až príliš istý sám sebou. Cudziu ženu chce pre seba. A má ju. Betsabe otehotnie a Dávid chce vec skryť. Chce vytvoriť dojem, že sa vôbec nič nestalo, že hriech neexistuje. Veci sa však komplikujú a Dávid svoje hriechy znásobí. Uriáša nechá zabiť a Betsabe si vezme za manželku. Po celý čas vytvára dojem, že on neurobil nič zlé, ba práve naopak, že pomáha mladej vdove, zachraňuje jej život. Dávid oklame sám seba a zaslepený verí, že neurobil nič zlé. Ak o tomto klamstve presvedčil sám seba a ak by presvedčil aj celý Izrael, Boha neoklame. Boh vie všetko a posiela toho istého proroka Nátana, tentokrát s ťažkým posolstvom.

Prorok rozpovie príbeh o bohatom mužovi s veľkým stádom, ktorý zabije jedinú ovečku chudobného muža. Dávid vynesie rozsudok smrti, ktorý patrí jemu samému. Až vtedy prichádza moment osvietenia. Až vtedy si Dávid uvedomí, že zhrešil proti Bohu, že urobil to, čo je zlé v Božích očiach a prosí: Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia (por. Ž 51). Až vtedy sa znova do jeho srdca vracia pokora.

Čo na to Pán Boh? Aký postoj zaujme On k Dávidovmu hriechu? Odvolá svoje sľuby? Nemôže, On je verný. Toto prvé dieťa síce zomrie, ale Dávid a Bestsabe majú druhého syna, následníka trónu, ktorému Pán prejaví priazeň viac ako jeho otcovi Dávidovi. Šalamún sa tak stane najväčším kráľom Izraela. Pán Boh si poslúžil ľudskou nedokonalosťou a slabosťou a dokonca aj smrteľné hriechy premenil na súčasť svojho zámeru spásy.

Boh je verný sľubom a finálne naplnenie prísľubu Dávidovi nachádzame u sv. Lukáša. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca. (Lk 1, 31-33). To je definitívne potvrdenie Jeho vernosti, toto je dôkaz toho, čo Boh dokáže urobiť z nás nemožných ľudí. 

Pane, Ty dvíhaš zlomených a nešťastných ľudí
akými boli Rachab, Rút, Betsabe a Dávid.
Vraciaš im ich dôstojnosť a ostávaš verný svojim sľubom.
Stoj pri nás, keď padáme, odpusť nám naše hriechy
a urob nás súčasťou Tvojho neopakovateľného plánu spásy. Amen.

Náš Boh je Otec, ktorý plní sľuby. Boh splnil svoj sľub o potomstve ženy, ktoré rozdrví hada, splnil svoj sľub o krajine a národe, ktorému zverí svoj plán spásy, splnil svoj sľub o požehnaní pre pohanov a o Mesiášovi z Dávidovho rodu. Boh je verný a vo Svätom písme nájdeme mnoho ďalších príkladov toho, ako sa sľuby plnia. Dúha po potope, hviezda nad Betlehemom, narodenie z Panny, utrpenie Mesiáša. Všetky sľuby, ktoré Boh dal ľuďom, splnil. Všetky. Okrem jedného.

Keď Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní vystúpil do neba, pri apoštoloch sa zastavili anjeli s odkazom: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať (Sk 1, 11). Potvrdili im to, čo už predtým sľúbil sám Ježiš: Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba (Mk 13, 26-27).

Sväté písmo v sebe nesie tento jediný Boží prísľub, ktorý ešte nebol splnený. Viackrát som počas tohto týždňa hovoril o tom, ako sa máme stotožniť s protagonistami biblických príbehov, ktorí boli svedkami naplnenia sľubov. Vďaka tomuto poslednému sľubu sa s nimi dokážeme naozaj stotožniť.

Rachab, Rút a Dávid nie sú vzdialené postavy z minulosti, ale ľudia blízki nám. I my sme zlomení ľudia, ktorými iní opovrhujú, aj my potrebujeme prijatie, aj my hľadáme pokoru pre uvedomenie si svojich obmedzení.

Aj my sme tí, ktorí dostali sľub a ešte sa nesplnil, aj my sme ľudia, ktorí čakajú, ktorí majú nádej, ktorí dôverujú, že Boh je verný Boh, že plní svoje sľuby. Byť kresťanom znamená byť človekom, ktorý čaká na splnenie sľubu. Toto čakanie nie je nudným sedením v čakárni u lekára. Svätý Pavol píše Títovi:

Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista (Tít 2, 11-13).

Pavol hovorí, že milosť je dostupná pre všetkých, ale nie je automatická. Je potrebné uveriť sľubu, uveriť, že Ježiš má svoj plán aj pre mňa, že aj na mne chce splniť svoj sľub spásy. Kráčame v ústrety Vianociam. Ony sú pripomenutím si prvého Kristovho príchodu a dávajú záruku, že tak ako prišiel prvýkrát, príde aj druhý krát. V tejto blaženej nádeji sa modlime:

Pane, Ty ma môže zachrániť a očistiť,
premeniť ma, zmeniť ma.
Pomôž mi pevne veriť Tvojmu sľubu
a trpezlivo čakať na Tvoj príchod. Amen.