Na prvú adventnú nedeľu sme sa pokúsili urobiť miesto neznámemu. Byť iní než antickí Betlehemčania, ktorí neprijali dovnútra mladého Jozefa a Máriu v požehnanom stave. Na druhu adventnú nedeľu chceme zapáliť svetlo v ďalšom dome na znak toho, že sa stotožňujeme s výzvou, ktorá znie: Urob miesto zranenému.

Ani si nevieme predstaviť koľko je vedľa nás zlomených, rozbitých a nezmierených ľudí, ktorých životy sú niekedy až peklom. Roky žijú s traumou, ktorá zmrazila takmer všetku nádej a dôveru. Sú krehkí a ďaleko na okraji sveta, ako druhý dom, ktorý nám ich predstavuje. O kom to hovorím?

O malom dievčatku, ktorému stekajú slzy po tvári, lebo mama od nich odišla bývať k cudziemu ujovi. O chalanovi zo šiestej triedy, ktorému učiteľka ukrivdila nespravodlivou známkou. Do skupiny zranených patrí aj vysokoškoláčka, ktorú po troch rokoch lásky a dôvery nechal chalan bez slov. Teraz sa nevie z toho spamätať. Zranený zostal mladý muž, ktorému som pochoval otca. Prišiel za mnou, rozplakal sa a vraví: V celom živote som nestihol otcovi povedať, že som ho mal rád.

V skupine zranených sa nachádza aj zneužitá manželka, týraní starí rodičia, ľudia s dlžobami; mladí ľudia, ktorí sa stratili z domu a dnes sa musia predávať na ulici; dieťa, ktorého život zo dňa na deň je trápením pre zastrašovanie na internete či depresiu z facebooku, ako hovorí najnovšia klinická štúdia.

Bez ohľadu na to, či je niekto mladý alebo starý, bohatý alebo chudobný, muž alebo žena, určite ste už počuli slová: To bolo kruté! To je nespravodlivé! To je neférové! Koľkí už zažili odmietnutie, zatvorenie dverí, neprijatie na školu či do zamestnania? Koľkí pocítili opovrhnutie, akoby sme si neboli rovní? Je ťažko mať radosť a dúfať v zajtrajšok, keď úder pod pás bol príliš silný. Život nie je rovnaký ku každému. A s pribúdajúcimi rokmi nemizne a neumenšuje sa neférovosť života.

Hovorím nie o fyzicky poranených či chorobou trpiacich ľuďoch, ale o tých, ktorí sú citovo, spoločensky, morálne, vzťahovo a ešte ináč odmietnutí, opustení, ponížení, zneužití či zradení. Niekedy dokonca opakovane. Niektorí majú pekné autá, pekné domy, pekné postavenie. Avšak keby ste s nimi boli osamote, dozvedeli by ste sa o bolesti, ktorá s nimi kráča deň čo deň a ponára ich do tmavej, častokrát bezsennej noci. V ich vnútri je tma, ktorá nedovoľuje liečiť jazvy, trpkosť, nedôveru, plachosť, stratu sebaúcty, ba aj zlosť, nenávisť a ďalšie negatívne emócie. Inými opovrhnutí a sami opovrhujúci. Stiahli sa do svojej ulity a zhasli svetlo, aby ich nebolo vidieť. Ale takto sa nedá žiť a sami to nedokážu prelomiť.

Niekto by mohol namietať: Čo ma po nich? Čo ma do toho? – Presne s takýmto postojom obišli niektorí v úvodzovkách cnostní a nábožní ľudia okolo muža z podobenstva, ktorého okradli a dobili zbojníci. Iba Samaritán sa zastavil a mal súcit so zraneným. Ošetril mu rany a priniesol ho do penziónu. Postaral sa, aby zranený mal miesto a aby v jeho živote znova svietilo svetlo, aby znova stál pevne na nohách. Náklady išli na účet Samaritána.

Kto je vo vašom okolí, v práci, medzi kamarátmi, vnútorne ozbíjaný o vieru v Boha, o sebaúctu, o česť a dobré meno, o chuť žiť? A čo by sme mohli pre neho urobiť?

I   Prvou našou úlohou je modliť sa za tých, ktorí trpia. Keď vravím, že sa musíme modliť, nehovorím to z bezradnosti, v ktorej ľudia niekedy vravia: tu sa nedá už nič robiť, iba modliť. To nie. Práve naopak. Tu nie je nič lepšie, než sa modliť. Jedine modlitbou môžeme pohnúť naše srdce k veľkodušnosti a k ochote stretnúť sa so zranenými ľuďmi tvárou v tvár, ísť za nimi a venovať im čas.
II   Po druhé, prijať zraneného takého, aký je. Bez výhrad. Byť mu nablízku, a to znamená mať ochotu ho počúvať. Prečo by to poranenie malo byť pre niekoho osudom do konca života? Dá sa žiť ďalej ináč. Uzdravenie z citových rán, spoločenských prehier a morálnych zlyhaní je možné. Nezabúdajme, že žiaden človek nie je dokonalý. Nelám nad druhým palicu, neodsudzuj, nevyčítaj. Ale miluj. Bez lásky, bez toho, aby sme dali druhému pocítiť, že ho máme radi, nedokážeme nič.
III   Po tretie, komu ste naposledy povedali: Pán Boh ťa ma rád. Pán Boh na teba nezabúda. Niektorí, keď sa im niečo ťažké prihodí, stratia vieru a dôveru v Boha, prestanú sa modliť a chodiť do kostola, ba obviňujú Ho za to, čo sa im prihodilo. Veď na niekoho vinu treba zvaliť.

Prečo by sme Ho mali za niečo obviňovať?! On je vždy dobrý, ba prekvapivo dobrý! On chce liečiť naše rany, len Mu to dovoľme. Mnoho ľudí nevie o tom, že môže prijať Božie milosrdenstvo a odpustenie. Namiesto toho sa nechajú zožierať svojim vlastným vnútrom. Odpustenie je jednou z najťažších úloh, ktorú Ježiš požaduje od svojich učeníkov. Odpustenie neznamená ospravedlnenie toho, čo sa stalo. Skôr odpustenie je uznaním, že Boh ma miluje aj s tým, čo sa mi prihodilo; presne takého, aký som.

Takže, modliť sa, prijať zraneného a byť pre neho svedkom Božej lásky a odpustenia. Ak to dokážeme, urobili sme miesto zranenému a zapálili sme svetlo v jeho srdci.

Boh náš Otec, vzdávame Ti vďaky za zmierenie,
ktoré vykonávaš trpezlivo a milujúco.
Ty si pri tých, čo majú zranené srdce
a zachraňuješ zlomených na duchu.
Uzdravuješ a obväzuješ ich rany.
Pomôž nám spoznať zranených medzi nami,
ktorí čakajú na naše prijatie ako kolegovia a priatelia.
Prosíme Ťa za nich.
Daj nám silu pomáhať im, aby sa oslobodili z izolovanosti,
a priveď ich k trvalému uzdraveniu a slobode,
k Tebe, ktorý si radosťou, odpustením a nádejou. Amen.

Rodina a príbuzní sú najbližší ľudia na svete. Dobré vzťahy s nimi sú zdrojom radosti a istoty. Žiaden narušený vzťah v rodine neprispieva k pokoju duše. Deti netúžia ani tak po darčekoch, ako po tom, aby sa otec a mama mali vzájomne radi. Ak je tomu tak, sú šťastné. Keď sa rodičia hádajú, trpia.

V ďalšom z adventných domov, v rodinnom bungalove, je tma. Nesvieti sa. Kozub je vyhasnutý a vo vnútri skryté detské slzy, osamelí starci, príbuzní so zlomeným srdcom či bolesťou, ktorú pred tým nikdy nepoznali. Kedy ste naposledy navštívili svojich rodičov, starých rodičov, svokrovcov? Kedy ste naposledy hovorili so svojim vlastným bratom alebo sestrou? Kedy ste naposledy videli svoju švagrinú či švagra? Kedy ste naposledy zatelefonovali svojmu vnukovi či vnučke? Poslali ste aspoň vianočný pozdrav?
Desaťročia ubehli a ja som nezabudol na mládenca, ktorý mi raz povedal: Nenávidím svojho otca. Spýtal som sa ho: Prečo? Odpovedal: Lebo pije.

Koľko dospelákov nemuselo, a predsa odložili svojich rodičov ako nepotrebných do starobinca. Chorí v nemocnici prosia sestričku o tabletku od bolesti, ale ich oči prezrádzajú, že by stačilo, keby deti prišli pohladiť zvráskavené čelo. Koľkí sa rozbehli za kariérou, za vidinou peňazí a dosiahli ich. Napokon nemali si s kým deliť svoj úspech, lebo rodina zostala v troskách. Koľké nádejné rodinné bungalovy museli ísť do realitných kancelárii?! Samozrejme, mohlo sa stať, že niekto v rodine povedal niečo zlé, urobil niečo nedobré. Doteraz to nosíme v sebe, nerozprávame sa, nenavštevujeme, nezavoláme si. Dokedy? Až za hrob? Ale … bez ale.

Posolstvo tretej adventnej nedele znie: Urob miesto rodine. To nás vyzýva urobiť zopár opatrení či krokov.

Prvým krokom, tým najťažším je odpustiť staré krivdy, zmieriť sa so svojimi príbuznými, ukončiť staré spory. Dobrá rada nad zlato znie takto: Odpusť a zabudni. Ľudia si často myslia, že sú to slová zo Svätého Písma. Ale nie sú. Pochádzajú z hry Hamlet od Williama Shakespeara (1564-1616). Je pravdou, že v skutočnosti iba Boh je schopný odpustiť a zabudnúť. My ľudia na to nemáme kapacitu. Pre nás by možno bola priliehavejšia iná rada, a síce: Odpusť a pamätaj, koľko veľa ti odpustil Boh. Práve vďaka tomu, že prijímame odpustenie od Boha, sme potom schopní odpustiť iným. A odpustenie v rodine to je ako cementovanie prasklín, spevňovanie stien na dome (por. František, katechéza 4.11.2015).

Odpustenie nezmení minulosť, ale rozšíri budúcnosť (Paul Boese). Je veľmi dôležité vedieť odpustiť vlastnej rodine, nech sa stalo čokoľvek. Som presvedčený, že je toho menej než to, čo vykonal márnotratný syn. Rozflákal polovicu otcovho majetku, bezuzdným životom vo verejných domoch pošpinil česť rodu, roky sa nehlásil k otcovi, mame či bratovi. Pokladali ho za mŕtveho. A zrazu jedného dňa bez dobrého mena a cti, bez lásky, bez kamarátov, bez peňazí a čistých šiat, nesmelo sa uberá smerom k rodnému domu. Poviete mi, vidíš, predsa on urobil prvý krok. To si aj on myslel, ale nebolo tomu tak. Vôbec netušil, že už pri vstupe do dediny ho s otvoreným náručím čaká otec. Toto znamená odpustiť.

Druhým krokom ako urobiť rodine miesto je nepripomínať to, čo sa stalo. Prestať sa vracať do minulosti. Môj kamarát odišiel za frajerkou. Nechal ženu a dve deti. Išiel som za ňou a vravím jej: Pôjdem za ním a pokúsim sa ti ho vrátiť, ale s jednou podmienkou. Nikdy mu nepripomenieš, že ti bol neverný. Sľúbila. Išiel som za ním a povedal, že ho manželka čaká, že sa môže vrátiť, ale dnes. Vrátil sa a sú šťastne spolu. Symbolom pripomínania starých chýb je brat márnotratného. Zosmutnel, keď sa dopočul o otcovej hostine pre zhýralca. Zaúradovala v ňom závisť či neprajnosť. Určite to nebola bratská láska, lebo vyhadzuje minulosť na oči: tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa (Lk 15, 30). Zahryznúť si do jazyka a nefúkať do starých pádov – je jediný spôsob ako urobiť iskru a zapáliť svetlo.

Všetci robíme chyby a skoro každý deň si vzájomne spôsobujeme krivdy. Avšak to, čo sa od nás žiada, je rýchlo zahojiť rany, ktoré si spôsobujeme, okamžite. Na to netreba veľké reči. Stačí jedno pohladenie, jeden úsmev, jedno zavolanie, jeden cukrík, jeden malý dobrý skutok, ktorým sa všetko uzavrie a ide sa opäť ďalej. (por. František, katechéza 4.11.2015).

Tretím krokom, ktorý som mal spomenúť na prvom mieste je každodenná modlitba. Nedávno som čítal ako jeden mních dostal otázku: Čo si získal tým, že sa pravidelne modlíš k Bohu? On sa zamyslel a odpovedal: Nič. Ale viem, čo som stratil. Stratil som hnev, zlosť, chamtivosť, závisť, neistotu, strach. Niekedy odpoveď na naše modlitby a prosby nie je to, čo získavame, ale to čo strácame. A práve takto získame najviac. Modlitba je prvá až potom je odpustenie a nepripomínanie starých vecí.

Štvrtým krokom je prijatie. Ako kňaz som bol na základnej vojenskej službe v ťažkom bojovom útvare. Mnohokrát vysmievaný a ponižovaný. Blížili sa Vianoce. A mňa jedného z celého útvaru na štedrú večeru a na prvý deň pozval k sebe domov zástupca veliteľa útvaru. Nebál sa, že som politicky nespoľahlivý, že som kňaz. Dodnes neviem, či bol veriaci. Ale viem, že urobil miesto, prijali ma k sebe domov. O pár dní sú Vianoce, čas Ježišovho príchodu, čas lásky a čas rodiny. Dajme sa dokopy, odpustime si, rešpektujme sa, upevňujme vzťahy. Nenechajme starkého, babku, mamu či otca samých. Napíšme tie klasické pozdravy príbuzným, potešia. Takže, urob miesto rodine a zapáľ svetlo.

Nebeský Otče, vzdávam Ti vďaky za Tvojho jednorodeného Syna,
ktorý sa stal človekom a v rodine žil s nami a medzi nami.
Vzdávam Ti vďaky za svoju rodinu, za lásku a za vzťahy v nej.
Ty poznáš tie domovy a zranené srdcia, ktorým chýba svetlo.
Prosím Ťa, daj mi silu prekonať všetky ťažkosti, ukončiť nezhody
ochotu odpúšťať, znova si podať ruku na znak zmierenia a pokoja.
Zjednoť nás vo vzájomnej láske, aby naša rodina žila v porozumení,
v trpezlivom znášaní sa a vo vzájomnej úcte.
Nech sa nikto z mojich najbližších necíti opustený a sám.
V pokore prosím požehnávaj a ochraňuj moju rodinu. Amen.

Tri predchádzajúce nedele sme uvažovali nad tým, ako urobiť miesto neznámemu, zranenému a rodine. Zo štyroch domov nám zostal nerozsvietený ten posledný. Je to vlastne bytovka s viacerými bytmi podobná tej, v ktorej mnohí bývajú na sídlisku. Nesvieti sa a to vyvoláva otázky: Kde je ešte tma? Komu sme ešte neurobili miesto? Nemali by sme zabúdať na seba samých a na to, či nie je tma v našom vnútri. Štvrtá adventná nedeľa prináša dôležitú výzvu: Urob miesto Ježišovi a zapáľ svetlo.

K tejto výzve hneď pridávam príbeh zo života blahoslavenej matky Terezy. Raz spomínala, ako jej sestry chodili upratovať byty osamelým ľuďom. Pri jednej takejto návšteve si všimla veľkú izbovú lampu. Na jej otázku: Nezapaľujete túto lampu? dostala odpoveď: A pre koho? Roky ku mne nikto nepríde. Matka Tereza odpovedala: Ak zažnete túto lampu, pošleme k vám našu sestru. – Áno, zažnem, znel prísľub starého muža. A lampa zostala rozsvietená. Po dvoch rokoch napísal tento človek Matke Tereze: Drahá moja priateľka, svetlo, ktoré si ty zažala v mojom živote, stále svieti (JKm, Svetlo ľudí, 143).

Dovoľte mi otázku: Ako je to s vašou osobnou lampou? Je zažatá alebo prežívate nikodémovskú noc? Má Ježiš nejaké miesto v našom byte, v našom srdci a v našom myslení? Alebo v nás nezostáva pre Boha žiadne miesto? Vytvoriť miesto pre Ježiša, nie je ľahké, ale určite to stojí za to.

Ponajprv treba vyčistiť miesto, dať preč neporiadok, odstrániť zmätok a zhon. Koľko veľa vecí musíme urobiť: povinnosti v práci, deti na záujmové krúžky, nákupy, starostlivosť o domácnosť. Ešte sme nevybavili jeden telefonát, už na nás čaká ďalší hovor. Čo všetko musíme postíhať a na konci dňa sme opäť unavení s povzdychom, že opäť nebol čas na modlitbu, ba dokonca v nedeľu na bohoslužbu v kostole. Ten chaos treba upratať, stanoviť si priority, dôležité pred nepodstatnými a Boh pred všetkým.

Deň má 1440 minút – bolo by veľmi zlé, keby sme si nenašli pre Pána Boha aspoň desať minút. Týždenne má 168 hodín – bolo by zlé, ak by sme si nerezervovali pre Pána Boha aspoň jednu hodinu na spoločnú bohoslužbu. Upratať znamená urobiť poriadok v dennom programe a nájsť si pre Pána Boha čas. A ak ste ešte nevyhodili do odpadu všetky nakumulované zlé veci a nevysypali do spovednice všetky svoje hriechy, tak to rýchle urobte.

Druhým nevyhnutným princípom je pozvať Ježiša. Evanjelista Lukáš spomína, ako jedného dňa Ježiš hovoril na tému hriešnych ľudí a spomenul, čo všetko ľudia o ňom hovoria, že Syn človeka je priateľ mýtnikov a hriešnikov. Hneď na to ktorýsi farizej pozval Ježiša k sebe. On vošiel do farizejovho domu a sadol si k stolu (por. Lk 7, 34,36).

Aj ďalší farizej pozval Ježiša potom, čo ho počul hovoriť o lampe, ktorá má byť na svietniku, aby tí čo vchádzajú, videli svetlo. A Ježiš prišiel aj k nemu a tiež si sadol k stolu (Lk 11, 33.37). Pozvať Ježiša do svojho srdca a života znamená otvoriť dvere dokorán, usadiť Ho, aby sa cítil v našom srdci ako doma.

Po tretie, rozprávať sa s Ježišom. Nebáť sa dialógu s Bohom. Ľudia vtedajšej doby nemali problém otvorene hovoriť s Ježišom, povedať Mu, čo cítia, ako zmýšľajú, po čom túžia. A keď Ježiš odpovedal, oni pozorne počúvali slová, čo vychádzali z Jeho úst (Lk 4, 22). Neviem, či ešte pretrváva reklama na mobil so sloganom: aby ľudia spolu hovorili. Dovolím si vám odporúčať oveľa dôležitejšiu vec pre život: Sväté Písmo a k tomu slogan: aby ste spolu s Bohom hovorili.

Keď spomínam Sväté Písmo, máte ho doma? A kde je? Azda nie je založené v knihovničke medzi detektívkami, kuchárskou knihou a ľúbostnou poéziou? Prídeme domov z kostola, pohľadajme Sväté Písmo a umiestnime ho na peknom mieste v obývačke alebo na pracovný stôl či na nočný stolík. Majme Písmo vždy poruke. Nainštalujme si ho do počítača, do mobilu a do tabletu. Ale ešte viac inštalujme Ježišove slová, myšlienky, názory a postoje do svojej logiky, do svojho zmýšľania a do našich rozhodnutí a postojov.

A teraz ten najdôležitejší krok, ktorým zapálime svetlo v našom živote na znak toho, že Ježiš je vždy očakávaný a že stále má miesto v našom srdci. Ste pripravení?

Ale ešte predtým sa pozrime na Máriu, mladú ženu, ktorá dostala obrovskú úlohu priniesť Božie dieťa na svet. Ona prvá duševne a telesne pochopila, čo to znamená vytvoriť miesto pre Boha. Aj od nej sa čakalo, že urobí najdôležitejší krok svojho života. Bolo to v ten deň, keď jej anjel oznámil: Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. Lebo Bohu nič nie je nemožné. A vtedy sa Mária rozhodla neodvolateľne na celý život. V pokornej viere hovorí: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1, 31.37-38). Jej skúsenosť je, že Boh koná v nás zázračne, keď nás napĺňa svojou prítomnosťou. Evanjelista Ján k tomu napísal: Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno (Jn 1, 9.12).

Tým najdôležitejším krokom, ktorým umožníme, aby v našom živote bolo pravé svetlo a aby v našom srdci a v byte Ježil mal stabilné a najčestnejšie miesto je neodvolateľne veriť, že Ježiš Kristus, jednorodený Boží Syn, je môj Vykupiteľ a Pán. Osobnou, úprimnou a živou vierou každý deň a každú minútu vytváram Ježišovi priestor a On zázračne napĺňa naše srdce svojou prítomnosťou. Ak váhate a pochybujete, uverte. Ak veríte, prehĺbte svoju vieru v Ježiša a budete môcť napísať nad svoj život: I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť, lebo Ty si so mnou (Ž 23, 4).

Na znak toho, že sme urobili miesto pre Ježiša, rozsvietime posledný dom a zažneme štvrtú sviecu.

Všemohúci Bože, Ty si prvý miloval nás.
Dal si nám svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí
Ty si vždy prvý, ktorý nás stále miluješ, každý deň a celý náš život.
Niečo cenné je v nás, čo si si obľúbil a čo miluješ:
nesmrteľná duša a srdce, pre ktoré si si nechal prebodnúť to svoje.
Dávam Ti všetko, čo mám a čím som. Prosím, Ťa:
zažiar vo mne svojím svetlom, nech každý človek,
s ktorým sa stretnem, pocíti Tvoju prítomnosť vo mne. Amen.