Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním (Mt 11, 28).
Ježiš nás pozýva a my sa máme rozhodnúť. Ak sa rozhodneme pre Ježiša, ktorý o sebe povedal, že je Cesta (Jn 14, 6), potom súčasťou našej voľby bude aj ďalšie rozhodnutie: čo si vziať so sebou na púť k Bohu.

Na rozdiel od dovolenky, na púť sa nechodí s mnohými vecami ani s veľkou batožinou. Brať so sebou mnoho, by znamenalo, že sa obávame, ako budeme prijatí, keď nedonesieme nič. Akoby sme pochybovali, že to, čím sme sami o sebe, nie je dosť. Akoby sme nevedeli, že Bohu môžeme doniesť iba seba. Čo všetko nepotrebné životom vláčime so sebou, čoho sa nedokážeme vzdať, načo nevieme zabudnúť, odpustiť? Niekedy máme na svojich pleciach toľko zbytočností, až to nedokážeme uniesť. Apoštol Jakub nás vyzýva: odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu (Jak 1, 21).

Je dobré, že uvažujeme o našom živote ako o púti k Bohu, lebo to nás učí zmyslu pre podstatné veci, že nepotrebujeme toho až tak veľa. Čo je v živote nevyhnutné a čo zbytočné, čo nám pomáha a čo zaťažuje – či už ide o úlohy, návyky, priority, názory alebo vzťahy.

Austrálska spisovateľka Bronnie Ware (*1967) sa v rozhovoroch so seniormi, s chorými a umierajúci ľuďmi, zaujímala o ich životnú púť. Skúmala aký život prežili, ktoré túžby a želania sa im splnili a ktoré zostali nenaplnené. Na základe ich skúsenosti napísala nedávno knihu s názvom Čo pred smrťou najviac ľutujeme (The Top Five Regrets of the Dying, 2012). Podľa jej zistení ľudia na sklonku života ľutujú zvlášť päť vecí:
     že nežili v súlade so svojim svedomím, ale ako to od nich vyžadovali iní
     že tvrdo pracovali, a nemali dosť času na vlastnú rodinu
     že im chýbala odvaha vyjadriť svoje pocity, aj ten podstatný, slovami: mám ťa rád
     že sa prestali stretávať so svojimi priateľmi
     že si nedovolili byť šťastnejší, ale zostali uväznení v starých návykoch.

Čo ja doteraz najviac ľutujem? Chcem konečne niečo zmeniť?
K tomu potrebujeme vedieť, čo je skutočne podstatné v živote. Myslím si, že v najsprávnejšej odpovedi je neprekonateľný apoštol Pavol. Hovorí, že keby v živote dosiahol akýkoľvek úspech, šikovnosť či bohatstvo, ale chýbala by mu láska, ničím by nebol. Ba dokonca, z troch božských čností, ktorými sú viera, nádej a láska, najväčšia je láska (por. 1Kor, 13, 1-3.13).

Presne taká bola aj osobná skúsenosť sv. Terézie z Lisieux. Do svojho denníka si poznačila: Nepoznám pre seba inú cestu na dosiahnutie dokonalosti ako lásku. Pochopila som, že bez lásky sú všetky skutky ničím. Žiť z lásky znamená vyhnať všetok strach, všetky spomienky na previnenia minulosti. Moje hriechy ma už neznepokojujú. Zničil ich Boží oheň.

Nasmerovať svoj život k Bohu, ktorý je Láska, a putovať k Nemu bez lásky, by bolo nezmyslom! To by nebol život. Skutočný život je tam, kde je láska a skutočná láska je púť (Anita Brookner). To znamená, že prv než sa dostaneme k Bohu, mám sa zaľúbiť a poriadne. Niečo na ten spôsob, ako sa to stalo starozákonnému Dávidovi, čo vyspieval nahlas takto: Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj (Ž 18, 2-3).

Strohejší, ale tiež zaľúbený do Ježiša bol apoštol Peter. Vyznal Majstrovi: Mám Ťa rád. A po ňom tak urobili milióny veriacich. Bez ohľadu na svoje potknutia a pády, na minulý život a reputáciu. Spomeňte si azda na najznámejších pútnikov v Novom zákone, na učeníkov z Emauz. Smutné hlavy, sklamaní, skľúčení po udalostiach z Golgoty idú do Emauz. Každým krokom viac a viac otvárajú svoje srdcia vzkriesenej láske a stávajú sa z nich zamilovaní a zaľúbení, ktorým horí srdce. Nejak takto si predstavujem môj a váš život.

Neznámy s prekvapením, Ty voláš a my Ťa nasledujeme.
Ty voláš a my zanechávame za sebou sieť našich minulých životov,
veci, ktoré nás zväzujú a držia, staré skutky a žiale.

Za vyrušenie a za zavolanie, za prekvapenie a za všetko nové,
za náš posun smerom k dokonalosti, ďakujeme Ti, Pane.

Ja som s vami po všetky dni (Mt 28, 20).
Ježiš nás uisťuje, že nekráčame sami cestou života. On, Emanuel – Boh s nami (Mt 1, 23), je vedľa nás ako spolupútnik. Je pravdou, že nie vždy dokážeme zľahka a rýchle rozpoznať Ježišovu prítomnosť, ako to hneď nedokázali ani Jeho učeníci na ceste do Emauz. Ba jestvujú aj jóbovské okamihy, v ktorých sa zdá, akoby Boh nebol nablízku, nestaral sa alebo prinajmenšom mlčal. Koľko že už bolo nepovšimnutých prosieb, koľko sklamaní, koľko podrazov zo strany najbližších, koľko ťažkých zdravotných úderov? A čo povedať na veľké tragédie vo svete, po ktorých zostalo strašné ticho prerušené výkrikom k Bohu: Ako si to mohol znášať?

Je veľmi ťažké dať odpoveď na túto otázku. Benedikt XVI. vysvetľuje: Nedokážeme vniknúť do Božieho plánu … urobili by sme nesprávne, keby sme sa chceli stať sudcami Boha a histórie. Náš výkrik k Bohu musí … v nás prebudiť skrytú prítomnosť Boha tak, aby Jeho sila zasiata v našich srdciach nebola v nás pochovaná. Našou úlohou na púti života je objaviť Božiu prítomnosť, dešifrovať pre seba a pre druhých zatmenú a neznámu tvár Boha, ktorý hovorí: Nezanechám ťa, ani neopustím (Hebr 13, 5). Na tento Boží prísľub sú možné podľa Knihy prísloví dve reakcie: spoliehať sa iba na svoj rozum alebo celým svojím srdcom dôverovať Pánovi (por. Prís 3, 5).

Neviem či ste počuli o Nicholasovi Hermanovi (1614 – 1691), ktorý ako 26-ročný vstúpil do karmelitánskeho kláštora a prijal rehoľné meno Vavrinec od Vzkriesenia. Zachoval sa list, ktorý napísal jednej rehoľnici. Píše jej: Ctihodná matka,chcete vedieť, ako som dospel k tomu, že neustále žijem v Božej prítomnosti. Hľadal som iba jedno: patriť úplne Bohu. … Z lásky k Nemu som sa zriekol všetkého, čo nebol On. Začal som žiť tak, ako by sme na svete boli iba On a ja.

Inej rehoľnici brat Vavrinec napísal: On je vám stále nablízku, On je vždy s vami. Nenechávajte Ho o samote! Nepociťovala by ste to ako nezdvorilosť, keby ste nechala osamote priateľa, ktorý k vám prišiel na návštevu? A či smieme tak zachádzať s Bohom? Ako si môžeme dovoliť zanedbávať Ho? Často na Neho myslíte, ustavične sa k Nemu modlite. Tieto myšlienky brata Vavrinca nám môžu pripomenúť slová  sv. Terézie z Avily (1515-1582), ktorá pri pohľade na svoj minulý život plná bolesti zvolala: Keby som bola vedela skôr, že tento Veľký Král prebýva vo mne, nenechala by som Ho tak často samotného (www.hora-karmel.estranky.cz).

Božiu prítomnosť v našom živote moderným spôsobom vysvetľuje Francis Bennett, ktorý čas svojho života prežil v trapistickom kláštore. Skúsenosti vydal knižne pred pár rokmi (F. Bennett, I Am That I Am, 2013). Tvrdí, že častokrát si nevšímame a prehliadame tie najbežnejšie veci. Napríklad, sme v kine a pozeráme film, ktorý nás úplne pohltí. A vôbec nevnímame filmové plátno. A predsa, ani jeden záber sa nemôže pred nami objaviť bez filmového plátna, ktoré umožňuje zážitok z filmu.

Po celý čas je plátno prítomné, nedotkne sa ho žiadna z filmových scén, ani romantická ani drastická. Filmové zábery prichádzajú a odchádzajú, myšlienky prichádzajú a odchádzajú, emócie prichádzajú a odchádzajú, ale skutočnosť, ktorá za tým zostáva a je stále prítomná, je filmové plátno. A my môžeme nielen na začiatku či konci, ale kedykoľvek aj uprostred filmu nasmerovať svoju pozornosť smerom k plátnu, uvedomiť si jeho prítomnosť (www.zivotvpritomnosti.cz).

Boh je prítomný v našom živote, len Mu potrebujeme venovať svoju pozornosť. Poznáte dve Lazárove sestry, Martu a Máriu. Ježiš bol v ich dome. Martu znepokojovali mnohé veci, kým Mária venovala skutočnú pozornosť Ježišovi (Lk 10, 39-42). Kniha prísloví odporúča: Na všetkých svojich cestách mysli na Neho a On ti bude rovnať chodníky (Prís 3, 6). Záverečná modlitba je od rehoľníka a misionára sv. Kolumbána (521-597):

Najdrahší Pane, buď žiarivým plameňom predo mnou,
buď sprevádzajúcou hviezdou nado mnou,
buď pokojnou cestou predo mnou,
buď láskavým pastierom za mnou, dnes a navždy.

Dvaja z Ježišových učeníkov odišli z Jeruzalema do Emauz. Cesta dlhá asi 12 km. Zhovárajú sa o dramatických udalostiach Ježišovho ukrižovania.
Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi (Lk 24, 15).
Ten, o ktorom sa rozprávajú, sa stáva spoločníkom ich cesty. Malá poznámka hneď na úvod: myslíme na to že, pri našich rozhovoroch a debatách je Boh s nami a že nás počuje.

Ak si chceme dnes rozriešiť otázku, či sme na púti života sami alebo spolu s inými, odpoveď je jasná. Poznal ju už prvý Adam, keď vyriekol: Nie je dobre byť človeku samému (Gn 2, 18). Človek môže ísť sám, ale ako hovoria Česi: Ve dvou se to lepe táhne. V dvojici sa ľahšie kráča, pracuje, modlí i spieva. Bez druhých sa život nedá naplniť dobrom a láskou. Samota končí tam, kde je vedľa mňa druhý, kde sú vedľa mňa iní, ktorí sú rovnako ako ja pútnici životom. Emauzskí boli dvaja. Jozef, Mária a dvanásťročný Ježiš idú v spoločenstve iných na púť do Jeruzalemského chrámu. Spoločenstvo – to je prvý znak putovania.

Ďalším znakom je vzájomná úcta a rešpekt tých, s ktorými žijeme. Niečo máme s nimi spoločné a v niečom sme odlišní – v niektorých názoroch, postojoch, v spôsoboch, môžeme mať iné priority, iné prednosti a očakávania. Jednoducho sú medzi nami podobnosti a rozdiely, ktoré pomáhajú pochopiť vlastnú cestu a ktoré nás učia vzájomnému chápaniu, vzájomnej úcte a rešpektu.

S tým súvisí tretia vlastnosť a tou je ústretovosť. Evanjelium ponúka pekný príklad ústretovosti. Je ním mladá žena z Palestínskej dediny, ktorá potom čo ju navštívil anjel a oznámil je, že sa stane Matkou Spasiteľa, vydáva sa z domu na cestu cez hornatý kraj k svojej príbuznej Alžbete. S kým ide Mária? S istotou môžeme povedať, že vo svojom srdci a pod svojim srdcom ide s Božím Synom. Boh je s ňou. Ponáhľa sa, aby sprevádzala svoju príbuznú Alžbetu, tehotnú v pokročilom stave. A tak obe prežívajú spoločne novú etapu svojho života. Prežívajú ju v radosti z toho, že Boh vo svojej nežnosti a láskavosti pohliadol na obe; a hoci rozlične, no predsa urobil s nimi veľké veci.

Príkladom ústretovosti je aj Alžbeta. Prejavuje ju jednoduchými gestami. Ponajprv otvára svoju náruč a tým aj dvere svojho domu pre Pannu Máriu. Vyjadruje radosť z jej prítomnosti. Po druhé, zatvára svoju náruč, objíma Pannu Máriu, a tým ju pozýva do vnútra, umožňuje cítiť sa v jej dome ako doma. A nakoniec to najdôležitejšie, znova otvára svoju náruč, čo symbolizuje ochotu rešpektovať, že Mária má svoje vlastné poslanie a svoju úlohu. Má sa vrátiť domov a žiť tam to, čo pochopila z evanjelia. Tieto tri kroky tvoria dynamiku prijímania druhých na spoločnej ceste (por. R. Langmead, Refugees as Guests and Hosts). Máme byť k nim otvorení, prijať ich, nedržať ich upnutých na seba, ale rešpektovať.

Lebo každý z nás je tulákom viery (František, Prosím o přátelský dialog, 76). A tým aj čímsi posvätným – ja i ten druhý. Každého z nás Boh priťahuje k sebe povrazmi ľudskosti a lanami lásky – ako píše prorok Ozeáš (Oz 11, 4).

Mohol som prejsť všetky cesty,
všetky pohoria od Východu až po Západ,
ak som nenašiel slobodu byť sám sebou,
nikam som nedošiel.

Mohol som sa podeliť o všetok majetok,
spriateliť sa s pútnikmi z celého sveta,
zdieľať nocľah so svätými a kráľmi,
ak nedokážem odpustiť môjmu susedovi,
nikam som nedošiel.

Ak od dnes neuvidím v každom človeku
spoločníka na púti,
ak od dnes neuznám Boha,
a Ježiša Nazaretského
ako jediného Boha v mojom živote,
nikam som nedošiel. (Modlitba pútnika, upravené).

Mnohí z Jeho učeníkov Ho opustili a viac s Ním nechodili. Ježiš povedal Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ (Jn 6, 66-67).
Asi všetci sme už zažili ťažké obdobia, ktoré nás zneistili. Zóna neistoty sa nachádza aj v pokojných chvíľach a v úspechoch. Nevieme, čo bude o rok. Nevieme ani to, či sa dožijeme zajtrajšieho rána. Táto neistota drží život v napätí, robí z neho určité dobrodružstvo.

Platí to aj o viere. Niekedy býva poznačená hmlou, pochybnosťou, bezradnosťou, čo vyvoláva otázky, na ktoré sme dodnes nenašli presné odpovede. Ale aj tieto úseky nás učia realite života. Hovoria o našej odkázanosti na Pána Boha a na druhých ľudí. Lebo byť pútnikom znamená žiť v určitom napätí, zažiť aj určitú stratu a potom prejsť cez niečo niekam – taký je význam slova pútnik z latinského peregrinus.

Čo bolo na doterajšej ceste životom až príliš bolestivé či neférové? Cez aké ťažké úseky sme museli prejsť? Sú tieto zápasy už za nami? Alebo čo nás ešte čaká? Život nám nebol daný ako libreto k opere, kde je všetko napísané, ale naopak spočíva v tom, že ideme, kráčame, hľadáme. Hľadáme Boha, aby sme Ho našli a nachádzame Ho, aby sme Ho stále hľadali.

Uprostred všetkej neistoty, ktorá sprevádza dobrodružstvo života, predsa len máme jednu dogmatickú istotu: Boh pôsobí v živote každého z nás. Ak aj doterajší život bol katastrofou, ak je zničený neresťami alebo čímkoľvek iným, napriek tomu je možné a potrebné hľadať Boha v každom ľudskom živote (Rozhovor pápeža Františka, Viera a život 5/2013). Hľadať Boha a dôverovať Mu.

Dejiny Starého Zákona a biblické postavy ako Abrahám, Izák, Jakub, Mojžiš, Eliáš, Dávid či Šalamún dosvedčujú, že Boh kráča so svojim ľudom. On kráča s nami. To je jediné, na čo sa v živote môžeme absolútne spoľahnúť. Na Pána Boha. On je jedinou istotou v neistote života. Nie moje schopnosti, nie spoločenská prestíž, nie majetok, ale Boh je zdrojom istoty. On zostáva verný, aj vtedy keď sme my neverní, lebo seba samého zaprieť nemôže (por. 2 Tim 2, 13). A preto Kniha prísloví odporúča: Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um! (Prís 3, 5). A tak opravdivý kresťan vo všetkých okolnostiach putuje životom s istotou viery, ktorá je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1).

Od útleho veku som mohol pozorovať vlastnú mamu a vnímať jej silnú, osobnú a nežnú vieru, za čo som jej stále vďačný. Vo chvíľach osamelosti a neistoty viera jej pomáhala nachádzať Božiu milujúcu prítomnosť a pomoc. Tiež som prišiel na to, že veriť neznamená, že budeme uchránení od ťažkostí a že život bude bez bolestí a trápení. Veriť neznamená mať odpovede na všetky otázky a vyriešiť všetky pochybnosti. Veriť znamená žiť niekedy aj s neistotou a pritom uznávať, že Boh kráča s nami, že sa nás nevzdáva a neodvracia sa od nás.

Na našej púti k Nemu môže sa prihodiť, že zídeme z cesty, odbočíme nesprávne, ba ocitneme sa v slepej uličke. Nemáme k dispozícii mapu, ani google ani gps. Ale Ježiš nám sľúbil, že stále bude s nami. A preto vždy môžeme s dôverou Bohu povedať: V Tvojich rukách je môj osud (Ž 16 , 5). Tomuto sa vlastne učíme celý život – dávať seba do Božích rúk, dôverovať Mu. Ale bez modlitby, bez úprimného a čestného rozhovoru s Bohom, to nepôjde.

Bože, Ty spravodlivosť moja,
vyslyš ma, keď volám o pomoc.
V súžení si mi uľavil.
Zmiluj sa nado mnou a vyslyš moju modlitbu.

Pán zázračne chráni svojho svätého;
Pán ma vyslyší, keď k Nemu zavolám (Ž 4, 2.4).

Pane, u teba som iba hosť, len pútnik, ako všetci moji otcovia (Ž 39, 13).
Putovanie cestou života nás približuje k stretnutiu s Tým, ktorý jediný je Svätý. Nie je možné neustále kráčať, je potrebné a dobré na chvíľu sa zastaviť, zotrvať v tichu, ničím nerušení, aby sme tak mohli uvažovať a rozjímať o tajomstve Boha, byť s Ním, precítiť Jeho prítomnosť v podmienkach ľudského života. Uvedomiť si, aký mám vzťah k Nemu. A potom môžeme pokračovať ďalej.

Putovať životom smerom k Bohu znamená ísť aj po prašných cestách a tým aj zašpiniť si nohy (por. František, Filadelfia 27.09.2015). Ba neraz si spôsobíme či utŕžime rôzne poranenia. Taká je naša skúsenosť. A je dobré, že ju máme. Lebo bez nepokoja asi by sme si dostatočne nevedeli oceniť, čo znamená pokoj; bez poranenia, čo znamená uzdravenie; bez previnenia, čo znamená odpustenie; bez zašpinenia by sme si nevedeli vychutnať umytie a očistenie. Bez hriechu by sme asi nepoznali radosť z Božieho milosrdenstva. A preto najdôležitejšou skúsenosťou pútnika je osobné stretnutie sa s Kristom, ktorý ospravedlňuje hriešnicu, slepému vracia zrak, umýva nohy apoštolom, odpúšťa kajúcemu lotrovi, z prenasledovateľa robí apoštola národov. Títo a mnoho ďalších na svojej životnej púti stretli Krista, nechali sa objať Božím milosrdenstvom a to ich viedlo k vytvoreniu trvalého osobného vzťahu s Kristom.

To, čo spája svätého Boha s hriešnym človekom, je Božie milosrdenstvo. Je väčšie ako hriech. Je nad priestorom a časom, lebo je večné (Ž 136).

Keď Ježiš je mojim priateľom a priateľom mojich blízkych, ba aj tých, ktorých nechápem, takýto vzťah znamená že prijímam Ježišov štýl za svoj štýl. Ježišov program za svoj životný program, a ten znie: Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! (Lk 6, 36). Tieto Ježišove slová majú svoje bezprostredné pokračovanie: Nesúďte a nebudete súdení. Neodsudzujte a nebudete odsúdení! Odpúšťajte a odpustí sa vám. Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona. Lebo akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám (Lk 6, 37 – 38).

Ježiš predovšetkým hovorí, aby sme nesúdili a neodsudzovali. Ak sa nechceme vystaviť Božiemu súdu, nikto z nás nesmie byť sudcom svojho brata. Akú škodu narobia slová vyslovené zo žiarlivosti a zo závisti! Hovoriť zle o bratovi v jeho neprítomnosti znamená stavať ho do zlého svetla, kompromitovať jeho povesť a uvrhnúť ho napospas klebetám. Nesúdiť a neodsudzovať znamená pochopiť, čo je v každom človeku dobré. Avšak to ešte nestačí. Ježiš nás žiada aj o to, aby sme odpúšťali a dávali (por. František, Misericordiae vultus, 14).

A tak môžem povedať, minimálne za seba, ale azda za každého z nás, že som pútnik so skúsenosťou Božieho odpustenia, že Boh bol a je ku mne milosrdný a vždy prekvapivo dobrý. Táto skúsenosť sa stáva záväzkom a povinnosťou byť veľkodušný v odpúšťaní, ľahkovážne štedrý a neúnavne láskavý. Lebo milovať a odpúšťať je konkrétnym a viditeľným znakom viery v Ježiša Krista a tiež toho, že kráčame v Jeho šľapajach.

Drahý Bože, prosím,
buď so mnou rovnako ako si ma sprevádzal doteraz.
Daj mi múdrosť, svetlo a vždy radosť,
aby som svojim zmýšľaním, službou a láskou
dokázal byť pre druhých dobrým spolupútnikom
a svedkom Tvojej prítomnosti vo svete.

Sme pútnici na celý život. Ako ísť ďalej? Povedzme si niekoľko konkrétnych poznámok.

1. Máme putovať ďalej ako oslobodení.
Krstom sme v bytostnom vzťahu s Ježišom Kristom. A do dáva každému z nás osobitnú dôstojnosť. Lebo Kristus nám vydobyl slobodu, a teda nedávajme sa znova zapriahnuť do jarma otroctva hriechu (por. Gal 5, 1). Je veľa prachu, nánosov, hriechov, zlozvykov, nepotrebných vecí. Veľa minulosti vláčime so sebou. Nie je dobré putovať životom a byť zaťažený. Ak máme ísť ďalej, mali by sme vedieť, čo nás brzdí na ceste k Bohu, a mali by sme mať odvahu sa od toho oslobodiť pre nekonečne vyššiu hodnotu.  Kupec z Matúšovho evanjelia sa vzdal sa všetkého, aby získal veľmi cennú perlu. Urobil všetko preto, aby ju mal. A má ju (Mt 13, 45-46).

2. Máme putovať ďalej s radosťou.
Celoživotná púť je zložená z menších úsekov, z tých čiastkových, aj z tej každodennej púte z domu do kostola. A keď sem prídeme a potom odchádzame do bežného dňa, malo by to niečo na nás zanechať. Čosi viditeľné, ovocie Ducha, ako to spomína Písmo (Gal 5, 22). Lebo stretnutie sa s Bohom mení človeka. Spomeňme si na Mojžiša, ktorý sa s Bohom na vrchu hory Sinaj zhováral o milosrdenstve, o zmluve a o desiatich prikázaniach. Keď sa vracal z vrchu, Áron a Izraeliti videli, že Mojžišovi žiari tvár (Ex 34, 30). To bolo viditeľné. Po každom návrate z kostola sa vynára otázka: Čo sa zmenilo v mojom živote? Žiari moja tvár a moje srdce radosťou? Ako kresťania denne schádzame do bežného normálneho života k druhým ľuďom. S akou tvárou? Čo prinášam v srdci a vo svojich rukách pre nich? Má to byť radosť a radostná zvesť Evanjelia.

3. Máme putovať ďalej s vďačnosťou.
Keď Izraeliti putovali z exilu do prisľúbenej krajiny, a nemali to ľahké, tak počas putovania púšťou vzdávali vďaku Bohu, ktorý ich sprevádzal. Prinášali Mu obety. Aj naše putovanie životom Pán sprevádza mnohými požehnaniami. Čo máš, čo si nedostal? – pýta sa apoštol Pavol (1Kor 4, 7). Je pravdou, že nie vždy si  uvedomujeme Božie dobrodenia a mnohé berieme ako samozrejmosť. Pútnik má otvorené oči a ustavične vzdáva vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista (Ef 5, 20). Lebo vďačnosť Bohu je zároveň skutkom viery.

4. Máme putovať ďalej s druhými.
Na pútnickej ceste životom nie sme sami, ale sme s druhými. So svätcami i s hriešnikmi, s kresťanmi i s ináč zmýšľajúcimi. Pri prechode cez tmavé údolia aj u nás sa dostaví bezradnosť, zmätok, neistota, noc viery, ktorá nás stavia na hranicu našej nádeje a na okraj našich snov. To nás robí pokornými a zvlášť vtedy, keď musíme prehltnúť nejednu nepríjemnosť. Jedinou devízou veriaceho človeka je presvedčenie Ty si so mnou (Ž 23, 4). A práve v tomto bode sme pre druhých svedkami viery v Krista a v Božiu prítomnosť. A to nás posúva ešte ďalej, aby sme pre nich boli nástrojmi zmierenia, obnovovateľmi dôvery, ľuďmi s chápajúcim srdcom, so svetlom nádeje, s ochotnou pomocou a s modlitbou požehnania.

Ako ísť ďalej? Ježiš upriamuje našu pozornosť na prítomnosť a vedenie Ducha Svätého: Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal (Jn 14, 26).

Všemohúci Bože,
Ty preukazuješ svoje milosrdenstvo tým,
ktorí Ťa milujú,
a nie si vzdialený tým, ktorí Ťa hľadajú;
putuj s pútnikmi a chráň ich na ceste,
cez deň svojim ochranným plášťom
a v noci svetlom Tvojej milosti,
aby šťastne došli tam, kam smerujú.