Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa.
Pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi (Sir 15, 14.18).

Prítomnosť zla vo svete sa nedá poprieť. Bežne sa so zlom stretávame vo svojom prostredí. A tiež musíme uznať, že je to človek, ktorý je schopný vykonať hrozné, až brutálne veci. Noviny a spravodajské relácie hovoria o tom, ako často trpia dobrí a nevinní ľudia pod rukami tyranov a predátorov, ktorí zneužívajú svoju moc a svoje postavenie. Budú ubližovať, zraňovať a ponižovať, len aby oni mali potešenie a aby dominovali. To sa deje rozličným spôsobom v bežnom živote, v našich rodinách, v školách a na pracoviskách. U niektorých stretnutie sa so zlom a jeho nepochopenie môže mať následok absenciu viery. Títo ľudia priznávajú, že nemôžu veriť v Boha, že kresťanská viera im nedáva žiaden zmysel, a to práve pre jestvovanie zla vo svete.

Akosi spontánne vznikajú otázky: Prečo zlí ľudia prosperujú na úkor druhých? Prečo Pán Boh neurobí niečo, aby na svete bola väčšia spravodlivosť a rovnocennosť? Prečo Boh necháva svietiť slnko dobrým i zlým? (Mt 5, 45). Tieto otázky nie sú nové. Sú súčasťou reflexie vekov o tom, prečo je svet taký, aký je. Sú skúmaním, aké má dočinenie Boh s tajomstvom dobra a zla, a aký podiel na tom všetkom máme my.

Ježiš do textu modlitby zostavenej pre svojich učeníkov zámerne vložil slová: Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. To znamená: Neopusti, nenechaj nás v čase skúšky samých, daj nám silu aby sme to prekonali, chráň nás pred zlým. Cirkevný otec a spisovateľ Tertulián (155-222) vysvetľuje prosbu neuveď nás do pokušenia v zmysle, aby Pán Boh nedovolil, žeby sme sa stali otrokmi pokušiteľa-diabla (por. Tertulián, O modlitbe, 8, 1-5).

Pokušeniu boli vystavení hlboko veriaci ľudia Starého Zákona akými boli Jób, Abrahám, Jozef a ďalší. Podobne rozličnými pokušeniami prešli aj Ježišovi nasledovníci vrátane apoštolov či zbožných mníchov. Ale títo svätí mužovia a rovnako sväté ženy nedali súhlas pokušiteľovi. Zápasili s ním. Niekedy utŕžili aj rany, zhrešili z ľudskej krehkosti, ale nikdy neprepadli beznádeji. Svoje omyly a pády sa usilovali napraviť pokáním.

Byť veriacim neznamená byť bez pokušení. Ježiš nebol od nich uchránený. Pokušenia patria k dynamike života, sú testom našej slobody a správnych rozhodnutí.Sloboda rozhodnúť sa pre Božiu lásku alebo pre jej odmietnutie, táto sloboda je jedným z najväčších tajomstiev o Pánu Bohu – a síce, prečo nám ju dal. Jedno je isté, človek bez vnútornej osobnej slobody by nebol človekom.

Príbeh pokušenia, ktorému bol Ježiš vystavený na púšti, dramatickým spôsobom odhaľuje, že sloboda so sebou prináša aj určité riziko a že urobiť zodpovedné rozhodnutie nie je vôbec ľahké. Všetko smiem. Ale nie všetko osoží – hovorí apoštol Pavol (1Kor 6, 12). Ježišova reakcia na pokušenia ukazuje, ako sa zachovať v zápase dobra a zla. Tým najsprávnejším princípom je vždy uprednostniť nebeského Otca a Jeho vôľu, lebo Boh je vždy dobrý, nikdy nechce zlo.

Vraví muž holičovi: Neverím v Boha. Ak jestvuje, prečo je toľko zlých ľudí? Holič reaguje: A ja zasa neverím, že jestvuje mydlo. Ak by naozaj bolo, prečo je potom toľko špinavých, ako henten bezdomovec? Muž odpovedal: Lebo sa neumývajú a nepoužívajú mydlo. Holič dodal: Presne tak. Je veľa zlých ľudí, nie preto, že by Boh nejestvoval, ale preto, že ignorujú Boha a nepočúvajú Ho.

V Starom Zákone Boh hovorí: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu; lebo pre teba to znamená život (Dt 30, 19).

Ach, ktokoľvek chce, môže opustiť Ježiša. – Ja Ho nikdy neopustím!
Iní môžu nenávidieť Ježiša, – ja však túžim iba po Ňom
v dobrých i v zlých dňoch, – aby mi pomohol niesť môj kríž
pretože On je cesta a svetlo. – Neopustím môjho Ježiša.
(Martin Janus, Jesu, meiner Seelen Wonne, VIII).

Pane, túžim za tebou, si moja nádej od mojej mladosti.  
Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom (Ž  71, 5-6).

Jestvuje jediná prekážka k naplneniu túžby srdca po Bohu, a tou je hriech. Hriech – označovaný apoštolom Pavlom za tajomstvo neprávosti (mysterium iniquitatis – 2Sol 2, 7),  je vo svojej podstate neposlušnosťou človeka voči Božej vôli, voči tomu, čo si želá Boh. Hneď za bezvýchodiskovosťou hriechu a jeho následkami, vstúpila do sveta aj nádej. Preto chceme uvažovať spolu o tajomstve hriechu a nádeje.

Anglický básnik John Milton (1608-1674) sa nezvratne zapísal do dejín literatúry epickou básňou s názvom Stratený raj (Paradise Lost). Píše v nej: Prvá neposlušnosť človeka a ovocie zakázaného stromu – priniesli do sveta so stratou raja hroznú chuť smrti a všetku biedu. Milton chcel poukázať na zvláštne tajomstvo naštrbeného vzťahu medzi Stvoriteľom a ľuďmi. Kniha Genezis opisuje, že k tejto vzťahovej katastrofe došlo v rajskej záhrade v dôsledku prvej neposlušnosti. Boh ponúkol prvým ľuďom všetko, čo len budú chcieť, čo si len zažiadajú, okrem ovocia zo stromu poznania dobra a zla (Gn 2, 17). Neposlúchli, urobili si po svojom. Adam a Eva zvedení lákavou ponukou pokušiteľa uprednostnili svoju vôľu pred Božou vôľou. Odtrhli zo zakázaného stromu, ochutnali, neposlúchli, podviedli, skryli sa a hneď na to zistili, že už to nikdy nebude, ako to bolo doteraz. Bude to navždy bez tej krásy, šťastia a nevinnosti, ktorou sa vyznačoval život v rajskej záhrade.

Príbeh biblických prarodičov Adama a Evy je neustálou výzvou, nájsť v ňom seba samých. Sme ich potomkami – ľuďmi na tejto zemi.  V našich duchovných žilách koluje vírus neposlušnosti. Sme bytosťami, ktoré veľmi ľahko idú za svojimi túžbami a ignorujú hlas svedomia. Hriech sa stal našou každodennou realitou, či si to uvedomujeme alebo nie. Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda (1Jn 1, 8).

Nikdy by sme nemali zabudnúť, že príbeh vzbury  z knihy Genesis má aj svoje pokračovanie. Prináša so sebou jednu úžasnú pravdu, a síce že Boh sa nikdy nevzdal človeka. Aj po tom, čo sa stalo, vždy bol s Adamom a Evou a s ich potomstvom – celými dejinami až doteraz. Boh nás nikdy neopúšťa a to je veľká útecha a nádej. On je Boh trpezlivý, s ľudstvom aj s nami, lebo láska je trpezlivá (1Kor 13, 4).

Jedno z Ježišových podobenstiev hovorí o majiteľovi vinice, ktorý mal v nej zasadený figovník. Tri roky čakal a pozeral, či na tom strome bude ovocie. Nič. Za tri roky – nič. A tak chcel strom vytnúť. Načo je dobrý neužitočný a neplodný strom?! Avšak robotník vo vinici vraví majiteľovi: Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie (Lk 13, 8-9).

Nabudúce – to je tá nádej pre nás ale aj jasný odkaz, že Pán Boh chce, aby sme sa polepšili, konali viditeľné dobro. S týmto zámerom je nám adresovaná výzva k pokániu, k zmene, k obnove, v ktorej ide o našu dušu a jej spásu. Prvý Adam sa zapísal do dejín príbehom hriechu. Boh novým Adamom prepísal toto nešťastné dielo na príbeh záchrany, a tým dal každému nádej. Ježiš Kristus priniesol všetkým ľuďom ospravedlnenie a život (Rim 5, 18). Takže, kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť (Rim 5, 20).

Iba Ježiš je pre mňa cenný,
prevyšuje zlato
a všetky ostatné vzácne dary.
Takže daň hriechu
neuškodí mojej duši,
pretože je oslobodená od hriechu.
Ak zničí telo,
neopustím môjho Ježiša.
(Martin Janus, Jesu, meiner Seelen Wonne, XVI).

Zaprisahám vás, dcéry jeruzalemské, ak by ste našli môjho milého, povedzte mu, že som ochorela od lásky! (Pies 5, 8).

Úryvok zo Starozákonnej knihy Pieseň piesní nás v poznávaní tajomstiev posúva k tajomstvu vzťahu a zmierenia. Zaujímavé a jedinečné sú naše medziľudské vzťahy, ktoré nie vždy sa vyznačujú šťastím a pokojom.

Príbeh jednej stredoškoláčky. Jej rodičia sa rozišli, keď bola ešte dieťa. Nikdy nevidela svojho otca. Keď sa na neho pýtala svojej mamy, tá vždy znervóznela, a tak sa jej prestala pýtať, hoci vždy bola zvedavá, kto je jej otec. Nastúpila do školy a spolužiačky sa pýtali, čo robí jej otec, kým je, kde je. Začala si vymýšľať príbehy. Mala veľa nápadov z rôznych filmov. Neverili jej, a tak si písala a posielala listy a pohľadnice od neho, plné láskyplných slov. Časom prestala vymýšľať príbehy o otcovi, ale listy od neho si písala naďalej. Vždy ich zvykla ukončiť slovami: Teším sa, že sa čoskoro stretneme, tvoj milujúci otec. Nikdy sa s otcom nestretla, ale tie listy, ktoré vytvorila, si čítala ako modlitbu s tým, že je v poriadku, že má svoju rodinu, a že predsa raz ho uvidí. Tak si liečila svoje ochorenie od lásky k vlastnému nepoznanému otcovi.

Ďalší príbeh sa tiež týka mladej ženy. Keď mala 17 rokov, zamilovala sa v škole do chlapca. Rodičia jej bránili, aby si so žiadnym chalanom  nezačínala. Oni sami chceli jej vybrať niekoho spomedzi svojich známych, koho oni budú považovať za vhodného. Lenže, láske nerozkážeš ani nezabrániš. Čím viac mali o ňu obavu, čím viac chceli, aby si s chlapcom dala pokoj, tým väčšmi a častejšie ho chcela vidieť a byť s ním. Nezostalo nič iné, len  klamať vlastným rodičom, čo ju veľmi mrzelo. Nakoniec, predsa sa dozvedeli, že s ním chodí a rozbili ich. Preplakala celé týždne. Rodičia jej povedali, že to nebola skutočná láska a že keď bude staršia, pochopí, že chceli pre ňu to najlepšie. Svoje rozprávanie končí slovami: Mám rada svojich rodičov, rešpektujem ich. Ale to, čo sa stalo, stále bolí. Kiežby sa to skončilo ináč. Stále ho milujem.

Obidva príbehy sú o bolestivom odlúčení, o oddelení, o odtrhnutí od milovanej osoby. Ako často sa to stáva aj dnes?! Čo by sme mohli urobiť preto, aby došlo k zmiereniu, aby sa nejako pomohlo, žeby odlúčení – z toho alebo onoho dôvodu – mohli byť opäť spolu? Tých odlúčených je pomerne dosť aj medzi nami.

Ježiš v jednom zo svojich podobenstiev spomína syna, odlúčeného od svojho otca. Toho syna veľmi dobre poznáme, lebo sme mu dali pomenovanie: márnotratný. Po dlhom odlúčení, takisto chorý od lásky, v úplnej biede a samote, sa rozhodol ísť domov. Bol ešte pred dedinou, keď otec stojací na priedomí ho zazrel. Poponáhľal sa ufúľanému synovi v ústrety a mocne ho objal. Syn mu pošepol: Otec, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Nie som hoden volať sa tvojím synom. Ale otec prikázal sluhom: Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa. A začali hodovať (Lk 15, 20-24).

Oveľa tajomnejší než je vzťah medzi dvomi ľuďmi, je vzťah Boha a človeka. Byť obratý o vzťah s nebeským Otcom, znamená byť v situácii najväčšej opustenosti, ako ju prezrádza bieda márnotratného syna alebo takmer zúfalý výkrik na kríži. Ježiš vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní dbá o to, aby sa vzťah Boha k nám nikdy nestratil, ak máme záujem o tento vzťah. Vždy sa môžeme vrátiť, vždy môžeme prísť domov, kde nás Boh čaká. Túži po nás a po zmierení s nami. Ako uisťuje apoštol Pavol: Ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 8, 38-39).

Ježiš, moje útočište a vysloboditeľ,
Ježiš, základ mojej dôvery,
Ježiš, mocný premožiteľ hada,
Ježiš, svetlo môjho života!
Ako moje srdce túži po Tebe,
drahý Ježiš, bolestne!
Príď, o príď, čakám na Teba,
príď, ó drahý Ježišu!

Prichádzaš. Skutočne si prišiel.
Ježišu, už si tu.
Klopeš hlasne a túžobne
na dvere môjho srdca.
Nuž teda, nezostaň vonku stáť.
Chceš znova odísť odo mňa?
Ach na žiaden pád to nedovolím,
aby si odišiel z môjho domu.
(Martin Janus, Jesu, meiner Seelen Wonne, II a III).

Cti svojho otca a svoju matku, ako ti prikázal Pán, tvoj Boh,
aby dni tvojho života dlho trvali a aby sa ti darilo na zemi  (Dt  5, 16).

Malé dievčatko so sedmokráskou po jednom odtrháva biele lupienky. Odtrhne prvý a hneď nasledujú slová: Má ma rád. Vytrhne druhý a vraví: Nemá ma rád. Tretí: Má ma rád … a tak ďalej až kým nie je vytrhnutý posledný. Má ma rád, nemá ma rád? – to je otázka. Všetko šťastie a radosť, celý jej výhľad na život závisí od toho, ako skončí táto jednoduchá otázka: Má ma otec rád? Má ma mama rada?

Ako by ste začali rozhovor s niekým alebo čo by ste povedali tomu, kto nemôže nájsť nič, žiaden dôvod pre úctu k svojim rodičom, lebo roky musel žiť v abuzívnom, hrubom, ponižujúcom a bolestivom vzťahu s otcom alebo s mamou? Žiaľ, a je to veľmi smutné, nie každému zostala pekná spomienka na rodičov. Stále mám v ušiach slová, ktoré mi povedal jeden mladík: Pán farár, nenávidím svojho otca. Pýtam sa ho: A prečo? Odpovedal: Lebo pije a bije mamu.

Spomínam si aj na dámu v čiernom klobúku, ktorá po pohrebe svojej matky prišla za mnou a vraví: Pán farár, pekne ste hovorili o mame. Ďakujem. Viete, je to smutné, ale ja o nej nemôžem nič dobré povedať. Nepýtal som sa prečo.

Nemilujúci a nemilovaný – nechcem a nemôžem uveriť, že aj to sa stáva vo vzťahu rodič a dieťa. Je to obrovská trauma pocítiť ruku nemilujúceho rodiča a žiť s vedomím, že som nechcený, neprijatý, nemilovaný. Viem, nie všetci rodičia sú takí. Je ich len zopár. Kiežby vôbec neboli!

Každé dieťa, zdravé i postihnuté, malé i veľké, túži po láske a po objatí. Lebo starostlivou láskou a rodičovským objatím mama a otec každodenne prejavujú dobrotu a pozornosť voči dieťaťu, ktoré im Boh zveril. Vždy sa ho usilujú chrániť pred zlom. A vtedy, keď sú ochrancami svojich detí, keď roky strávia starostlivosťou, trpezlivou výchovou a priateľstvom, môžu mať nádej, že raz sa aj deti stanú ochrancami rodičov a že sa o nich postarajú. Zdravý a stabilný vzťah rodičov je pre dieťa veľkým požehnaním. Lásku musia deti cítiť, nielen o nej počuť. Nemôžeme sa báť dobroty a nežnosti! (František, inaugurácia, 19.03.2013).

A ešte je tu jeden kľúčový, veľmi dôležitý bod pre dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi a tým je vzťah rodinného života a viery. Ak sa pozrieme do rodiny starozákonnej doby, nájdeme tam úzke prepojenie medzi vierou a životným štýlom, ktorý usmerňoval Boží zákon: Milovať budeš Pána, svojho Boha … tieto slová, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov a sám uvažuj o nich (por. Dt. 6, 4-7).

Otec a mama, ak majú vieru v Pána Boha, budú veľa čerpať pre svoje rodičovstvo z otcovského vzťahu Boha k ľuďom, budú sa sami usilovať a budú viesť svoje deti k nasledovaniu Ježiša v Ježišovom vzťahu k matke Márii.

Ach, ako ma chce Ježiš objať,
útecha a svetlo mojich očí.
Všetky slzy, všetky bolesti,
chce zmazať z mojej tváre
a s veľkým potešením
ma uviesť do nebeskej radosti.
Preto počuj každý:
Nikdy neopustím Ježiša.
(Martin Janus, Jesu, meiner Seelen Wonne, XIX).

Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna,
aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (Jn  3, 16).

Tieto Ježišove slová z Jeho nezabudnuteľnej debaty s Nikodémom, patria k najznámejším veršom evanjelia. Sú vyjadrením, ako sa mimoriadnym spôsobom prejavila Božia láska k nám. Boh poslal seba samého  v Ježišovi, aby sme mohli s Ním vytvárať opravdivý vzťah, pretože Ježiš je nielen Božím Synom, ale je zároveň aj človekom, jedným z nás. Ľudskou rečou a svojimi skutkami nám zjavil, kým je Boh a čo chce Boh pre nás.

Božia láska ide ešte oveľa ďalej. Nie je to len o tom, aby sme sa naučili ako žiť, ako chápať svet, ale aj o tom, aby sme sa stali ľuďmi, ktorí aktívne spolupracujú s Bohom na vytváraní Božieho kráľovstva, aby sme boli s Bohom, keď sa skončí náš pozemský život. Máme sa učiť láske, denne milovať Boha a blížneho, odumierať sebeckým záujmom a vedieť sa obetovať. V tomto Ježiš kráča pred nami. Dáva nám seba za príklad. Svoj život, Boží život, obetoval za nás na kríži.

Opravdivá láska vždy býva spojená s obetou a toto bytostné prepojenie lásky a obety vytvára navonok príjemnú a povznášajúcu vôňu pre život. Takáto vôňa sa v jednom okamihu  začala šíriť v celom dome v Betánii, kde domáci podávali jedlo a nápojov Ježišovi a jeho učeníkom. Tá vôňa pochádzala zo vzácneho oleja,  ktorým Mária natierala Ježišovi nohy. (Jn 12, 1-3). A nešetrila ním.

Keby sme mohli, akoby sme naposledy ešte raz prejavili svoju lásku voči našim drahým, ktorí nás zanechali pred prahom večnosti? Niektorí akoby chceli niečo zanedbané dobehnúť drahými vencami a kyticami, z ktorých zosnulý v rakve sotva má nejaký osoh či potechu. Neskoro, príliš neskoro. Tieto naše posledné dary nedokážu vynahradiť slová, ktoré sme sa zdráhali povedať. Ako ten mladý muž, ktorý prišiel za mnou a rozplakal sa. Čo sa stalo?, spýtal som sa. Odpovedal: Pán farár, pochovali ste mi otca a ja som mu nedokázal povedať, že ho mám rád.

Mária to ešte stihla povedať Ježišovi svojim nezvyčajným gestom a obetou. Ten olej bol veľmi drahý, ale Mária nešetrila. Nemala problém. Nedala sa odradiť ani nazlosteným Judášom a jeho poznámkou, že by bolo lepšie predať ten olej. Ona ho štedro vyleje na Ježišove nohy, aby Mu takto vyjadrila, že Ho má veľmi rada. Ach, aká to extravagancia!

A predsa je neporovnateľná s tou extrémnou láskou, s ktorou Ježiš vyleje svoj život za nás. Keď na kríži z Ježišovho prebodnutého srdca tečie krv a voda, vtedy Boh nám  prejavuje a odhaľuje svoju výnimočnú lásku. Pre nás!

Vstúpiť do tajomstva Božej lásky znamená byť konfrontovaný so šokujúcou pravdou: Ak povieme, že veríme v Boha a v Ježiša, potom musíme skutočne uveriť tomu, že Boh nás natoľko miluje, že svojho Syna poslal na smrť za nás. Ak vravíme, že veríme v Božiu lásku a že milujeme Boha, prečo potom neprinášame väčšie obety z toho čo máme, aby sme tak prejavili svoju lásku? Tým, s ktorými žijeme, na ktorých nám záleží, o ktorých sa staráme?! Dať im pocítiť svoju lásku rozmarným spôsobom, uzdravujúcim a vykupujúcim, bez šetrenia a bez podmienok, aby boli prekvapení, šokovaní, ohromení.

Milovaní, milujme sa navzájom, – prihovára sa nám Ježišov učeník, apoštol Ján –  lebo keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá (por. 1Jn 4, 7.12).

Ó, konečne som teraz našiel
Toho, kto miluje moju dušu,
kto ma zjednotil so sebou
a dal seba za mňa.
Budem sa Ho pevne držať
a nedovolím, aby ma opustil,
kým nevypovie požehnanie pre mňa.
Nevzdám sa môjho Ježiša!
(Martin Janus, Jesu, meiner Seelen Wonne, V).

Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!  (Jn 12, 13).

Hosanna – toto zvolanie plné nadšenia a očakávania ľudí počas Ježišovho príchodu do Svätého Mesta otvára úvahu o tajomstve radosti a spásy. V Jeruzalemských uliciach Ho vítali ako Mesiáša, ktorý Božím zásahom prináša slobodu spod okupácie, lepší život pre všetkých. Mesiáš – mal byť garantom ich záchrany a spásy. Hosanna – oslavné zvolanie a zároveň prosba, ktorá vychádzala z ich sŕdc, bola voľným zopakovaním slov žalmu: Pane, spas ma. Pane, daj mi úspech. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom (Ž 118, 25-26).

Vtedajšia skúsenosť ale aj naša je tá, akoby radosť nie vždy mala dlhé trvanie. Dokáže ju vystriedať a prehlušiť bolesť a žiaľ. V Ježišovom prípade ako rýchle sa u ľudí dostavil hysterický výkrik plný nenávisti: Ukrižuj ho! (Mt 15, 14, Jn 19, 6.15). Zdalo by sa, že Ježišov príchod do Jeruzalema bude mať iba dve kapitoly, že tú prvú so zvolaním radosti natrvalo vystrieda druhá s výrokom odsúdenia. Nikto nemal ani najmenšiu potuchu o mimoriadnej radosti, ktorá nastane až úplne na konci príbehu.

Tu sa ale dostávame k najväčšiemu tajomstvu viery – k tajomstvu radosti a spásy, ktoré čakajú na konci žiaľu a utrpenia, potom keď sa zapečatí kniha Svätého týždňa. Ježiš, skutočný Mesiáš, obetoval za nás na kríži svoj život, zomrel a bol pochovaný. Ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych (Sk 2, 24.32; 13, 10). A dal Mu slávu (1Pt 1, 21). Iba Boh môže z prehry, zo smrti, zo straty a zo strašnej prázdnoty urobiť tak nekonečnú a nezničiteľnú radosť.

Učeníkov, ktorí boli svedkami ako vzkriesený Ježiš zastal uprostred nich a ukázal im na dôkaz svoje prebodnuté ruky a nohy, prenikla ba premohla veľká radosť (Lk 24, 41). Radosť z toho, že Ježiš žije a že sú vyslobodení z hriechov. Odvtedy zhromaždení na liturgii spoločne vzdávame chválu za vykúpenie, ktoré Boh neustále uskutočňuje v našich životoch. Voláme Ježišovi na slávu: Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Radosť zo spásy sa stala dominantnou témou kresťanského života a poznávacou črtou kresťana. Je to radosť, zo stretnutia s Kristom, ktorý je dôvodom nášho šťastia, ako dosvedčujú emauzskí učeníci: Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma (Lk 24, 32). Je to nadšenie, ktoré nedovolí zostať na mieste, ale núti vyjsť, rozprávať a svedčiť, že Ježiš Kristus je Pán (Flp 2, 11).

Apoštol Pavol nás povzbudzuje: Ustavične sa radujte v Pánovi. Opakujem: Radujte sa! (Fil 4, 4). Aspoň pár dôvodov pre radosť, ako ich uvádza Sväté Písmo: Radosť z Božej blízkosti (Flp 4, 5). Radosť z plnenia Božích prikázaní (Jn 15, 10; Ž1, 1-2). Radosť zo skutkov pokánia (Lk 15, 10). Radosť z odpustenia hriechu (Ž 32, 1). Radosť, že sú naše mená sú zapísané v nebi (Lk 18, 20).

Jeden pochybujúci filozof kritizoval kresťanov a vravel: Kresťania tvrdia, že majú Vykupiteľa. Uverím im, uverím vo Vykupiteľa, keď budú mať na tvári výraz vykúpených, výraz radosti, že sú vykúpení (por. František, homília 21.12.2017). Ak nedokážeme mať úsmev na tvári a radosť v srdci, ako nám môžu uveriť, že sme vykúpení, že máme odpustené hriechy a že Boh je s nami? Usilujme sa o radosť, ktorú nám nik nevezme (por. Jn 16, 22).

Ježiš zostáva mojou radosťou,
môjho srdca potechou a miazgou.
Ježiš ma ochráni od všetkého utrpenia.
On je sila môjho života,
radosť a slnko mojich očí,
poklad a blaženosť mojej duše.
Preto nenechám odísť Ježiša
z môjho srdca a pohľadu.

Keby som mal opustiť všetko,
čo na tomto svete mám,
stále by som vo svojom srdci uchopil
môjho Ježiša, ktorý ma potešuje
pred všetkými ostatnými pokladmi,
z ktorých môžem mať potešenie.
On je moja istota.
Neopustím môjho Ježiša.
(Martin Janus, Jesu, meiner Seelen Wonne, XVII a VII).