Podobenstvo o zlých vinohradníkoch (Mt 21,33-46)
Zrada je strašne odporná vec. Mnohí z nás ju zažili na vlastnej koži. Akú bolesť a poranenie prežíva dieťa, keď ho podvedie kamarát; pracujúci, ktorý bol potopený alebo zhanobený pred šéfom iným kolegom;  matka, ktorá prišla na to, že jej syn vyťahuje peniaze z kabelky a manžel, ktorý zistil, že jeho manželka a jej šéf … Zrada poctivosti a vernosti bolí … a poriadne.

Sväté Písmo hovorí, že už pred tým, než Judáš pobozkal Ježiša v záhrade, bol Ježiš nepochopený a zle vykreslený. Ešte aj tí, čo boli najbližšie pri Ježišovi, sa handrkovali o prestíž, kto z nich bude mať prvé miesto. Iní, sa zdanlivo tvárili, že majú záujem o to, čo Ježiš hovorí, pritom sa usilovali svojimi otázkami chytiť Ho do pasce a následne Ho obviniť, že sa rúha. Ľud v Jeruzaleme, najprv prevolával Ježišovi na slávu a v zapätí žiadal jeho hlavu ukrižovaním.

Zostaňme na chvíľku s Ježišom v olivovej záhrade a zbadáme, ako sa Ježiš úpenlivo modlí, žeby sa trpká zrada zmenila v náš prospech. Veľmi dobre vedel, kto Ho zradí, a napriek tomu svojho zradcu oslovuje slovom priateľ. Podobne ako Ježiš, aj my môžeme prosiť Pána Boha o milosť, aby sme hanebnosť dokázali zmeniť na dobro. Napriek vlastným zradám a zradám tých druhých, modliť sa o milosť a schopnosť premeniť zlo na dobro, nenávisť na lásku. S pribúdajúcim vekom a dozrievaním sa učíme odpúšťať sebe a druhým mnohé previnenia – malé i veľké.

Podobenstvo o zlých vinohradníkoch nás konfrontuje s tým, ako sa staviame k zodpovednosti, ktorú nám dal Boh, čo s ňou robíme, ako ju využívame či zneužívame. O čom hovorí podobenstvo? Majiteľ a hospodár, ktorý vysadil vinicu, jedného dňa potreboval odísť na dlhší čas, a preto ju prenajal správcom – vinohradníkom. Takto podobne Pán Boh, ktorý je majiteľom tohto sveta, zveruje blaho a prosperitu spoločnosti do rúk jej predstaviteľov. Majú veľkú zodpovednosť.

V podobenstve nadišiel čas, kedy majiteľovi mal byť odovzdaný podiel z výnosov úrody. Mal na to zákonný nárok a právom to očakával. Poslal k nájomcom vinice svojich sluhov, aby prevzali príslušný podiel. Odpoveď nájomníkov bola mafiánska: jedného sluhu zbili, druhého ukameňovali a ďalšieho zabil. A s ďalšími sluhami urobili rovnako. Ba cítili sa dostatočne silní na to, aby šli ešte ďalej. Keď prišiel syn majiteľa vinice, mysleli si, že majiteľ zomrel, keď neprichádza sám. Chytili ho, vyvliekli z vinice, zabili a tešili sa, že odteraz budú mať vinohrad iba pre seba. Nemusia platiť nájomné, nemusia sa starať o spravovanie zdrojov a zásob kohosi iného, nadobudli definitívne presvedčenie, že všetko je iba ich. Zachovali sa zločinecky, nečestne, zradili dohody.

Azda bude férové povedať, že všetci alebo aspoň väčšina z nás sme boli vychovávaní k tomu, aby sme mali určité priority a hodnoty, uznávali určité princípy. Medzi nimi je aj toto zlaté pravidlo: Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im. Tento princíp je základom dobrých vzťahov v rodine, medzi priateľmi, v práci, v bytovke či na ulici. Povzbudzuje nás k ohľaduplnosti a k tomu, aby sme sa dokázali situovať do topánok druhého, či do kože iného, vedeli si predstaviť, ako by som to urobil alebo zachoval sa, keby som bol na jeho mieste. Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im.

Honba za vidinou mať sa lepšie, viac vlastniť, mnohokrát spôsobuje stratu pokojného rodinného života, oberá o dobrých priateľov a znižuje zmysel pre spoločenstvo. Človek sa ženie za vysnívaným šťastím a v skutočnosti ho stráca. David Myers (1942), profesor psychológie z Michiganu, hovorí: Šťastie nespočíva v tom, že to, čo chceme, aj dosiahneme; ale v tom, že chceme, to čo máme. Profesor učí tak ako naše staré mamy, ktoré odporúčali: Buď spokojný s tým, čo máš.

Akým hodnotám vás učili rodičia? Aké princípy sú vo vašej rodine? Ako tieto hodnoty a princípy rezonujú vo vašom živote?

Ježišu, stretni sa s nami vo vinici,
na mieste za našimi vysokými ohradami,
tam, kde dozrieva ovocie z úrodnej zeme,
strapce hrozna, ktoré budú najlepším vínom.
Požehnaj nás poctivosťou,
aby sme boli schopní rozoznať obdobia zrady.
Posilni nás, aby sme stále prijímali Tvoje priateľstvo
a prinášali bohatú úrodu dobrých skutkov. Amen.

Podobenstvo o márnotratnom a jeho bratovi (Lk 15,11-32)
Odpúšťajte a odpustí sa vám, povedal Ježiš (Lk 6, 37). A na kríži zvolal: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia (Lk 23, 34). Vojaci a popravcovia nemali potuchy, koho zabíjajú. Nevedeli, že Ježiš bol poslaný Bohom. Nechápali hĺbku a podstatu hriechu a následne opravdivú možnosť odpustenia. A či my to chápeme? Odpustenie previnení, ublížení a krívd, ale tiež odpustenie dlžôb – to je veľmi vážna téma, ktorej potrebujeme venovať svoju pozornosť.

Pozrime na známe podobenstvo o dvoch bratoch, ktorí pracovali pre svojho otca a na ich vzájomné vzťahy. Ježiš rozprával toto podobenstvo poslucháčom, ktorí by sa mohli rozdeliť do dvoch skupín. Vieme, že tam boli farizeji a zákonníci (Lk 15, 2), veriaci ľudia, ktorí prísne dodržiavali každý paragraf zákona, ktorí nikdy nevedeli a nepoznali, ako sa cíti previnilec a čo to znamená byť strateným, zblúdeným, a  preto nemali nemali žiadnu potrebu či túžb po odpustení. V príbehu ich reprezentuje starší syn: spoľahlivý, lojálny, robotný, usilovný.

V zástupe poslucháčov boli aj takí, ktorí si plne uvedomovali, že potrebujú spásu: mýtnici a hriešnici (Lk 15, 1). Vedeli čo to je spoločenský tlak a osobné zahanbenie, vedeli aké je ich miesto v spoločnosti, boli zhýralí, nemravní, neposlušní, bez zábran. Nikoho z oboch skupín by neprekvapilo, keby sa Ježišovo rozprávanie skončilo tým, že usilovný syn s dobrým správaním bude odmenený, kým jeho zhýralý brat zostane potrestaný.

Ježiš však rozmýšľal ináč. Mladší syn nebol odsúdený za prehajdákanie otcovho majetku a nemravné skutky, ale namiesto toho jeho pokánie a osobná zmena sú vítané s otvoreným náručím, s natiahnutými rukami milosti, lásky a spásy. Mladší syn uznal svoje chyby a zmenil slová: Otec, daj mi (Lk 15, 12) na Otče, zhrešil som, odpusť mi (por. Lk 15, 21).

A čo my? Mohli by sme sa pohnúť správnym smerom. Zmeniť svoj postoj ľahostajnosti a nezáujmu o odpustenie, ako to bolo u staršieho brata, na pravdivé a pokorné zhodnotenie seba samých. Iba vtedy, keď uznáme našu vlastnú potrebu mať odpustené, dokáže vytvárať čestný a súcitný vzťah s inými.

Keď sa apoštol Peter pýtal Ježiša, koľkokrát má odpustiť druhému, Ježiš odpovedal ďalším podobenstvom o nemilosrdnom sluhovi, ktorému jeho pán odpustil obrovský dlh, ale on nedokázal odpustiť maličký dlh svojmu spolusluhovi (Mt 18, 23-35). Ježiš jasne učí, že ak chceme mať správny vzťah s Bohom a s inými ľuďmi, potom nielen potrebujeme mať odpustené, ale  máme odpúšťať z celého srdca (Mt 18, 35).

V modlite Otče náš sa modlíme: odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojím vinníkom. Kedysi dávno sa modlilo: ako i my odpúšťame svojím dlžníkom. Keď vezmeme do úvahy ekonomiku a peniaze, ak by sme dokázali odpustiť iným ich záväzky voči nám, začali by sme vytvárať oveľa férovejší svet. Za posledných tridsať rokov sa vo svete obrovsky zväčšila priepasť medzi chudobnými a bohatými. Niektorí chudobní sa stali chudobnejšími a možno práve kvôli bohatým a zle nastavenému ekonomickému systému. Krajiny sa zadlžujú, lebo vlády veľa míňajú. Majetní si chránia svoje, a chudáci chudobní. V poslednej dobe sa o tom veľa diskutuje.

Samozrejme, chudoba má mnoho foriem. Mladí sú postihnutí chudobou, lebo im chýba väčšie úsilie. Iní žijú chudobne, lebo nemôžu si nájsť prácu. Ďalší sa topia vo svojich dlžobách.

Nepoznám situáciu jednotlivo každého. Ani to nie je možné. Dnešná úvaha však nech každému z nás otvorí srdce, aby sme dokázali prosiť o odpustenie, prijať odpustenie a chceli odpustiť druhému. Odpustiť urážku, previnenie a tiež pouvažovať a dokázať odpustiť dlžobu. Určite to prispeje k zlepšeniu vzťahov. Je to na nás.

Ježišu, stretni nás, keď sa ponáhľame tam,
kde chýba slušnosť a dôstojnosť,
miesto, kde Ty nás očakávaš.
Tam nás požehnaj odpustením,
trvalým objatím a oslavou, aby všetci videli,
že sme milovania hodní napriek našim chybám.
Ježišu, stretni sa s nami pri vstupe na oslavu,
kde nás čaká aj žiarlivosť a ublíženie,
kde bratská láska rozbíja pohár a spôsobuje horkosť.
Tam nás požehnaj odpustením a nežnými slovami,
ktoré zmäkčujú naše srdce a uisťujú nás,
že sme milovaní do najmenšieho detailu. Amen.

Podobenstvo o hlúpom boháčovi   (Lk 12,13-34)
Vojaci zatkli Ježiša. Po rôznych výsluchoch a mučení stojí pred rozhnevaným zástupom zbičovaný a umlčaný. Tŕňová koruna na hlave spôsobuje krvácanie. Pohľad na telo pokryté ranami a trhlinami provokuje v dave ľudí ešte väčší výsmech a odsúdenie. Tým všetkým prehlbujú Ježišovo poníženie. Čo sú to za ľudia?

Mocní a slabí, domáci a cudzinci, dobrí, zlí a ľahostajní. Všetci sú posadnutí nenávisťou, a zlobou. Pre svoju rozvášnenosť nachádzajú úľavu v skandovaní: Ukrižuj ho. Mnohí ani nevedia, kým je, akého zločinu sa dopustil, či je vôbec vinný. Napriek tomu, požadujú Jeho smrť. Ježiš tam stojí sám, bez priateľov, bez obhajoby. Kde stojíme my, na ktorej strane? Kde sme, keď dav kričí: Preč s Ním?!

Ježiš vždy dokázal chápať a rozumieť utláčaným, odstrkovaným a zaznávaným, ktorí na dennom poriadku skusovali výsmech a tiež boli umlčaní a ubití. Teraz skusuje nával odporu, ktorý sa proti nemu zdvihol ako prívalová vlna. Mužovia a ženy sa vysmievajú z toho, pred čím sami mali strach. Stojí a zostáva sám. Výsmech a pohŕdanie, ktoré sa mu dostalo, zväčšuje Jeho aj tak už nepredstaviteľne veľkú bolesť.

Bez slov a osamelý stojí dnes pri stole politikov a členov vlád, diplomatov a poradcov, tých, ktorí rozhodujú v spoločnosti. Rozhodujú o krajinách tretieho sveta a ich dlhoch, o ekonomických stratégiách a plánoch na ozdravenie. Aké obavy môže vyvolávať u tých čo majú moc?

Podobenstvo o boháčovi otvára otázky týkajúce sa tých, ktorí sú bohatí. Boháč v príbehu myslí na seba a na svet. Ale zabúda na Boha a na tých okolo seba, ktorí sú v núdzi a ktorým by veľmi pomohol, keby sa vedel podeliť s tým, čo má. No on sa rozhodol ísť veľmi širokou cestou života.

Naša doba sa nesmeje z bohatých, ale niekedy zamieňa súcit s chudobnými za posmech. Deti z bohatších rodín sa posmievajú ba niekedy až pohŕdajú deťmi, ktoré nemajú značkové oblečenie, mobil či tablet. Ešte aj rodičia týchto chudobných detí sú obviňovaní za to, že nedokážu na vyššej úrovni materiálne zabezpečiť svoje deti. Pre niektorých honba za hmotou je všetkým. Plávať proti prúdu konzumnosti je veľmi ťažké a je často sprevádzane práve nepochopením a výsmechom.

Dostatok bohatstva nie je samo o sebe zlé. Často v tomto smere sa nesprávne chápe náuka apoštola Pavla. Treba povedať, že sv. Pavol nehovorí že peniaze sú koreňom všetkého zla, ale hovorí: koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolestí (1Tim 6, 10). Dôležité ohľadom vlastníctva nie je to, koľko máme, či veľa alebo málo, ale náš vzťah k majetku. Tiež je dôležité, či dokážeme byť voči druhým veľkodušní a štedrí. Pomáhať slabším z toho čo máme, je akýmsi barometrom vzťahu k majetku a k peniazom.

Pre kresťana má byť samozrejmosťou, že dokáže byť solidárny s tými, čo sa ocitli na pokraji spoločnosti, s bezmocnými a chudobnými. Dobrým kresťanom môže byť tak chudobný ako aj bohatý muž či žena, bankár, politik, nezamestnaný či prisťahovalec. Dobrý kresťan ale nemôže byť sebcom a nevšímavým.

Ježišu, stretni nás tam, kde máme najväčší strach,
na mieste, kde nás paralyzuje výsmech,
a tiež v našom vnútri,
kde vyčíňa sebaklam a nedostatok úcty.
Tam nás požehnaj uistením,
že chápeš našu bolesť,
a pripomeň nám, že sám si zažil výsmech,
aby sme Ti mohli znova dôverovať. Amen.

Podobenstvo o stratenej ovci a drachme (Lk 15,1-10)
Častokrát sa zdráhame alebo otáľame sa usilovať o bližší a dôvernejší vzťah s Bohom, lebo sa obávame, že Pán Boh bude od nás čosi požadovať, akúsi obetu či zrieknutie sa. Ale pozrime sa na Ježiša, nikto z ľudí, žiaden muž či žena neboli bližšie k nebeskému Otcovi ako On; vieme že Pána Boha nazýval familiárne slovom Abba – Otče. A Boh požadoval od Ježioša obetu vlastného života.

Obávame sa, že Boh bude skúšať aj nás, či sme hodní dôvery a blízkosti, ktorú hľadáme. Takéto obavy však nám bránia v správnom chápaní Božej lásky a obety, ktorú Ježiš priniesol. V skutočnosti Boh neskúša našu lásku tým, že by na nás alebo na našich blízkych uvalil útrapy a strádanie.

Trápenie je jednoducho trápenie, žiaľ je žiaľ a tragédie, ktoré skusujeme, sú tragédie. Priniesť obetu nie je skúškou vernosti, ale pozvaním. Rodičia prinášajú obetu, zriekajú sa, aby sa postarali o svoje deti. Dospelí sa dokážu zrieknuť svojho voľného času a zábavy, niekedy aj zamestnania, aby sa postarali o chorých rodičov. Spomeňte si na ľudí, ktorí sa v niečom alebo niečo obetovali pre vás. Bez ich obety by sme neboli tým, čím sme. A na druhej strane, čo každý z nás dokáže obetovať pre druhého?

Ak nedokážeme nič obetovať, ničoho sa zrieknuť, potom sa Boh bude dívať ako naďalej trpia ľudia a životné prostredie, lebo sme im nedokázali zjaviť milujúceho, nežného a starostlivého Pána Boha. Nemôže byť hmota a mamona tým, čomu slúžime.

V Evanjeliu podľa Lukáša podobenstvo o stratenej ovci a podobenstvo o stratenej drachme spolu s podobenstvom o stratenom či márnotratnom synovi tvoria zaujímavú trilógiu. Na prvý pohľad akoby v týchto príbehoch predovšetkým dominovala strata. Určite strata je spoločným prvkom týchto podobenstiev, ale nie hlavnou témou ani jadrom toho, čo chcel Ježiš povedať. Záver podobenstiev je takmer identický a vystihuje, o čo v nich ide. Je to radosť z nájdenia toho, čo bolo stratené. Radosť, ktorá nemôže ostať osamelá, ale je delená s priateľmi a susedkami: Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila (Lk 15, 6); Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila (Lk 15, 9).

Asi nikomu z nás sa nestratila ovca, ale všetci sme strávili dosť času hľadaním kľúčov, dokladov, mobilu. Ak by sme chceli aktualizovať Ježišovo podobenstvo do nášho života, tak si spomeňte ako ste omylom vymazali dôležitý dokument v počítači, niekoľko hodinovú či dňovú prácu, a predsa ste to potom našli v zálohe. Akú úľavu a potešenie ste vtedy mali.

Ježiš rozprával spomínané podobenstvá, aby zdôraznil dôležitosť, s ktorou Pán Boh hľadá stratených a tých, ktorí zbehli alebo sa zatúlali, či už dobrovoľne alebo nechtiac. A tiež aby zdôraznil úsilie, ktorým Boh navracia a obnovuje stratených.

Ako rozumne dokážem využívať tie talenty, ktoré mi Boh dal? Ako ich rozvíjam a využívam pre dobro druhých? Nasledovať Krista z tohto pohľadu znamená, že tak ako pastier hľadal stratenú ovcu a žena hľadala stratenú drachmu, aj my musíme hľadať, obetujúc svoj čas a talenty pre spoločné dobro.

Ježišu, stretni nás v tmavej a v hmlistej noci,
na mieste, z ktorého nevieme nájsť cestu domov,
zmätení, unavení a opustení.
Tam nás požehnaj vedomím Tvojej lásky
a daj nám pochopiť, že si sa obetoval preto,
lebo si presvedčený, že Ti stojíme za to. Amen.

Podobenstvo o Samaritánovi (Lk 10,25-37)
Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych. Napriek všetkým neprajnostiam a nad všetko očakávanie. Nikto nemohol predpovedať, čo sa stane v prvé Veľkonočné ráno. Ježiš bol mŕtvy, telo nehybné, krv vyliata, nádej sa pominula, dych sa zastavil a duch bol odovzdaný Bohu. Nebesia plakali a boli ticho. Zostúpila tma. A nato Boh hovorí, ozýva sa slovom vzkriesenia. Začína svitať, začína nový deň. Je tu nový príbeh, ktorý treba vyrozprávať, príbeh o láske, ktorá môže premeniť aj najtmavšiu skúsenosť. Smrť musí ustúpiť a všetky obvinenia zbledli vo svetle Ježišovho vyslobodenia z hrobu. Ako to chápeme? Ako porozumieť skutočnosti, že bol vzkriesený z mŕtvych? Aký je to pocit?

Ježiš bol vyslobodený zo svojho hrobu, aby sme my mohli byť vyslobodení z našich. Takže nový život môže odplaviť preč všetky obvinenia za minulé a súčasné zranenia. Ježiš nás učí, že láska premieňa aj smrť. Určite dokáže premeniť aj život a v živote ekonomické a politické systémy, ktoré vytvorili ľudia, ktorým sa klaňali a ktoré ich zotročili. Tie musia byť odvalené ako kameň pri vstupe do Ježišovho hrobu, aby nový život vytryskol a transformoval svet.

Otázka, ktorá je spojená s podobenstvom o dobrom Samaritánovi, bola vznesená zákonníkom – právnikom: Učiteľ, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život? Nedostal na to priamu odpoveď, ale bola mu položená iná otázka: A čo na to hovorí zákon? Ježišovi bola dobre známa jedna tienistá stránka prežívania viery – navonok, na efekt, okázalo, nápadne – aký som len ja nábožný?! Dokonca k tomu nakreslil karikatúru, na ktorej ľudia stoja na rohoch ulíc, nosia dlhé róby, sadajú si na popredné miesta, nosia modlitbové remienky a kladú otázky, aby ukázali svoju múdrosť. V príbehu o samaritánovi, Ježiš napichuje akúkoľvek seba-dôležitosť na postave znalca zákona.

Spomínaný právnik ale kladie druhú otázku: Kto je môj blížny? A chcel tým ospravedlniť seba (Lk 10, 25). Znova mu na to Ježiš nedal ani priamu ani paragrafovú odpoveď, ale vyrozprával príbeh o dobrom či milosrdnom Samaritánovi.

V Ježišovom rozprávaní sa poslucháči stretávajú s človekom, ktorého na ceste do Jericha doráňali a ozbíjali zbojníci. Stretávajú sa aj z kňazom a Levitom, ktorým náboženské prikázania nedovoľovali dotknúť sa aj zdanlivo mŕtveho tela, lebo by sa tak poškvrnili a nábožensky znečistili. Museli priam chytať dych, keď počujú ako na scénu prichádza Samaritán, muž na ktorého Ježišovi poslucháči zvyknú automaticky nadávať.

Bol to Samaritán, ktorý praktizoval lásku a milosrdenstvo voči susedom a blízkym. Vedel, že nedokáže urobiť všetko, že nechce mať celoživotný vzťah s ozbíjaným a napriek tomu, jeho pomoc nie je krátkodobým záväzkom. Samaritánova pomoc zachránila ozbíjanému mužovi život, pomohla mu v uzdravení a opätovnom postavení na nohy. Jeho sľub hostinskému, že zaplatí všetko, čo bude stáť liečenie, dosvedčuje, mimoriadne seriózny a ľudsky prístup k postihnutému.

Ježiš žiada zákonníka, aby identifikoval, kto z tých troch – kňaz, Levita, Samaritán – sa zachoval ako blížny k poranenému. A v odpovedi: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo (Lk 10, 37) môžeme hneď nájsť poslanie Cirkvi, naše poslanie. Cirkev nepotrebuje byť znalcom – expertom, nemusí byť najlepším poskytovateľom služieb, ale určite má pomáhať a podporovať ľudí. Kto? Cirkev. A kto je Cirkev? To sme my všetci.

Podobenstvo jasne ukazuje premieňajúcu moc lásky a milosrdenstva, ktoré uskutočňujú obyčajní ľudia. Byť blížnym voči zraneným a ozbíjaným pomáha meniť svet k lepšiemu. Blížni nemusia byť vždy ľuďmi, s ktorými je ľahké vytvárať vzťah. Často sú to tí, s ktorými je ťažko vyjsť na jednu dráhu. Podobne ako Pán Boh, ktorý nečaká až kým budeme dobrí, aby nám potom prejavil svoju lásku, aj my máme preukazovať lásku, súcit a starostlivosť núdznym, bez ohľadu či sa nám páčia, či ich máme radi alebo nie.

Časopisy a televízia prezentujú dnešnú dobu ako kultúru celebrít, kde život mediálnych hviezd je vyzdvihovaný viac ako niečo iné. Prinášajú zábery z ich bohatstva, majetku, slávy, popularity a večierkov. Zásady kresťanskej etiky sú zatlačené do úzadia ako zastaralé. Niekedy je ťažké uniknúť z týchto kultúrnych a mediálnych vplyvov. Sú všade okolo nás. Tento druh kultúry pozlátka, superstaru a hviezd ale sťažuje žiť v správnom vzťahu s Bohom.

Ježiš nás vyzýva k novému spôsobu myslenia, k prehodnoteniu štýlu života a hodnôt, ktoré vyznávame. Zmena nenastáva okamžite a ľahko. Požaduje od nás, aby sme sa niečoho vzdali, dokázali sa učiť novým veciam. Ale nad to všetko, aby sme hľadali a usilovali sa o prítomnosť Božej lásky v našom živote a v živote druhých. A keď ju nájdeme, držme sa jej, podeľme si ju s druhými.Veľkonočné ráno je radostným uistením o schopnosti lásky víťaziť nad zlom a strachom.

Ježišu, stretni nás vo chvíli, keď kráčame
cez miesto, kde najviac súdime seba samých,
lebo chceme pomôcť, ale nevieme ako.
Tam nás požehnaj súcitom a zapáš naše srdcia,
aby sme videli, že máme iba jednu možnosť:
zlepšiť sa a byť premenení. Amen.