Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie. Čo je navyše, pochádza od Zlého (Mt 5, 35.37).

Pravdovravnosť je základnou požiadavkou Svätého Písma: Nepravdivej výpovedi sa budeš vyhýbať (Ex 23,7).
Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu (Ex 20,16).
Nerozsievaj nepravdivé správy …. Nevymýšľaj si nič, čo je nepravdivé, lebo v tom zotrvať neslúži na dobré (Sir 7,13-14).

Pán Boh obdaril ľudí rečou na to, aby si zodpovedne odovzdávali svoje myšlienky, a nie aby si klamali.Pravdovravnosť robí človeka veľkým, hovorí o jeho spoľahlivosti, upevňuje vzájomnú dôveru. Čestnosť a pravdovravnosť to je naša trvalá úloha.Boh je prameň všetkej pravdy. Boží Syn, Ježiš Kristus hovorí o sebe:Ja som Pravda. Duch Svätý ktorého Otec posiela v Ježišovom mene uvádza do plnej pravdy, preto je Duchom Pravdy (Jn 14, 17). Práve preto, že Boh je pravdivý, sme povolaní žiť v pravde, hľadať ju, rešpektovať a svedčiť o nej (por. Katechizmus, 2465.2467).

V prvej línii ako vzory sú rodičia, vychovávatelia a pedagógovia. Vplyvnými hlásateľmi pravdy sú novinári a masmediálni pracovníci. Slúžia právu ľudí na správnu informáciu. Mali by si byť vedomí, že majú veľkú moc a nemali by ju nikdy zneužívať.

Pravdovravnosť rešpektuje a dodržuje správnu rovnováhu medzi tým, čo treba povedať, a tým, o čom netreba hovoriť, lebo je to dôverná informácia. Je prirodzené, správne a čestné uchovať v sebe to, čo nám bolo zverené s dôverou ako diskrétne, ako tajomstvo. Ľudia počítajú s tým, že tajomstvo bude uchované a dodržané. Osobitnou kategóriou je úradné tajomstvo, ktorým sú viazaní lekári, politici, vojaci, právnici. Ešte oveľa prísnejšie je spovedné tajomstvo, ktoré je absolútne neporušiteľné.

Opakom pravdy je klamstvo. Je prekrútením skutočnosti. Robí človeka nespoľahlivým. Ani kresťania nie sú dostatočne imúnni voči klamstvu. Ježiš dáva klamstvo do priamej súvislosti s diablom. Hovorí: Diabol bol vrah od počiatku a nezotrval v pravde, lebo v ňom pravdy niet. … je luhár a otec lži (Jn 8, 44). Pokušiteľ už na začiatku ľudských dejín práve klamstvom spochybnil Božie slovo a Božiu dobrotu, a tým sa klamstvo stalo počiatkom hriechu a pádu človeka (Katechizmus, 215).

Klamstvo je samo o sebe zlé, má v ňom svoje prsty Zlý duch. Ôsme Božie prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Preto máme zo svojho života úplne vylúčiť všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo (1Pt 2, 1). Ešte vážnejším previnením je nepravda povedaná verejne, ide o falošné svedectvo. Ak sa vyjadruje pod prísahou, ide o krivú prísahu, ktorá vážne ohrozuje vykonávanie spravodlivosti (Katechizmus, 2476).

Klamstvo, lož, falošné svedectvo, krivá prísaha sú odsúdenia hodné svojou povahou. Sú škodlivé pre každú spoločnosť, podkopávajú dôveru medzi ľuďmi, trhajú vlákna spoločenských vzťahov, sú urážkou Boha. Preto aj jazyk, ktorý sa dopúšťa lži a falošnosti musíme raz a navždy posadiť na lavicu obžalovaných. A rozsudok, ktorý si tam vypočuje, nie je lichotivý. Jeho znenie je zachytené v Knihe Zjavenia sv. Jána: Všetci klamári budú mať svoj podiel v jazere ohňa (Zjv 21, 8).

Ako je to s nami? Zaklameme? Nie? A čo tie drobné nepravdy? Azda aj veľké klamstvá? Tak kde sedí náš jazyk? Našťastie je ešte v našich ústach. Chráňme si ho, aby sa nedostal na lavicu obžalovaných pre falošnosť a klamstvo. A nenamýšľajme si, že sme nevinní. Pred Pravdou, ktorou je sám Boh, sme veľkí hriešnici. Preto rýchle buďme aj veľkí kajúcnici a rozhodnime sa hneď teraz, že budeme milovať a rešpektovať pravdu. Pravdu vravieť len. Prosme so sv. Augustínom (Vyznania, 1.5):

Pane, Bože pravdy, očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem. Vyznám Ti svoju neprávosť.
Nechcem ísť s tebou pred súd, lebo ty si pravda; nechcem klamať sám seba, aby ma nezviedla moja lož.
Nechcem ísť s tebou pred súd, lebo „ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí“ (Ž 130,3)?

Miloval kliatbu, nech ho teda postihne; nechcel požehnanie, nech sa teda vzdiali od neho.
Preklínanie si obliekal sťa odev, nech vojde do jeho vnútra (Ž 109, 17-18).

Ak je v ľudskom srdci niečo negatívne, ak tam nie je niečo v poriadku s druhými, jazyk nebude dlho spať, ale začne v neuveriteľnej kreativite používať urážlivé slová. Nie nadarmo sa hovorí, že jazyk je prvým nástrojom hriechu a najstaršou zbraňou. Výbušninou, ktorá v tomto prípade zabíja, je hnev. Ten ovládne človeka, produkuje zlosť a z úst vychádza preklínanie a nadávanie.

Dnes ľudia nehádžu po sebe kameňmi, ale slovami, ktoré spôsobujú oveľa hlbšie rany. Úder bičom vyvoláva modrinu; úder jazyka až kosti láme (Sir 28, 21). Hovorí sa, že ani najjedovatejší had nespôsobí toľko trápenia a nešťastia, ako za niekoľko minút ľudský jazyk.

Pokiaľ ide o vyjadrenia s deficitom úcty, prvú vec, ktorú treba vážne pripomenúť, je druhý príkaz Desatora: Nevezmeš meno Božie nadarmo. Keď sa Mojžiš na vrchu Horeb pýtal Pána Boha, aké je Jeho meno, dostal odpoveď: Ja som, ktorý som (Ex 3, 14). Odpoveď záhadná, nepochopiteľná a na druhej strane je uistením: Ja som tu, som tu pre vás (por. J. Ratzinger, Úvod do kresťanstva, 99-100.103). Pre vyvolený národ zjavenie Božieho mena bolo také posvätné, že ho priamo ani nevyslovovali, len úctivo opisovali ako Svätý, Milosrdný, Všemohúci, či Pán (por. J.Ch. Korec, Sloboda ako dar či záhuba? – 2, 105). Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, akékoľvek nevhodné používanie mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých (Katechizmus, 2146).

Božie meno a mená svätých máme vyslovovať vždy s úctou a rešpektom. V Liste Filipanom apoštol Pavol píše o tom, že Ježiša Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ na slávu Boha Otca (Flp 2, 9-11).

Je absurdnosťou ak veriaci hreší používajúc Božie meno, ak ho berie ľahkovážne, urobí si z neho citoslovce údivu. V tom všetkom namiesto úcty je urážka Pána Boha. Staré príslovie hovorí: Vtáka poznáš po perí a človeka podľa reči. A kresťana tiež. Naše vyjadrovanie odráža stupeň našej osobnej kultúry a duchovnosti.

Pána Boha urážame aj vtedy, keď nadávame na druhých, keď na nich používame hrubé slová či vulgarizmy. Dôvod je ten istý – neúcta voči Tomu, ktorí nás stvoril na svoju podobu a na svoj obraz a tiež neúcta voči Božiemu obrazu a Božej podobe v nás. A zvykneme nadávať na každého. Niekedy až preklínať. Nikto nám nie je dobrý –žiaden predstavený, žiaden politik, ani lekár, ani kňaz, ani učiteľ, jednoducho nikto. Naše autá by menej zamorovali prostredie, keby sme v nich nevypúšťali nadávky na druhých vodičov. Jestvuje vôbec rozdiel v slovníku a vo vyjadrovaní medzi ľuďmi, čo chodia do kostola a čo do kostola nechodia?

Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: „Hlupák,“ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: „Ty bohapustý blázon,“ pôjde do pekelného ohňa (Mt 5, 21-22).

Opäť musíme posadiť náš jazyk na lavicu obžalovaných. Dnes je obvinený z neúcty Božieho mena, z mnohých urážok a nadávok na adresu druhých. Miera viny je o to väčšia, že nie sú to len slová, ale vnútorný negatívny postoj, hnev a neláskavý vzťah. Prečo teda súdiš svojho brata? A ty prečo svojím bratom pohŕdaš? Veď všetci budeme stáť pred Božou súdnou stolicou (Rim 14, 10).

Pozor na naše postoje a myšlienky, lebo oni sa transformujú do slov a do skutkov. Aj na náš spôsob vyjadrovania sa vzťahujú Ježišove slová: Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám (Mt 7, 2). Naše slová majú vytvárať most porozumenia a nie priepasť rozdelenia.

Pane, daj mi jazyk Tvojho učeníka, aby som milým slovom vedel povzbudiť unaveného (por. Iz 50, 4).

Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? (Lk 6, 41).

Zdá sa, že sme až príliš navyknutí na ohováranie a klebety. Koľko sa my kresťania naklebetíme! Koľko sa klebetí v Cirkvi! Klebetiť znamená robiť zle druhému, je to vlastne dranie z kože. Do bytovky, na pracovisko alebo do farnosti príde nový človek. V prvý deň sa rozpráva o ňom v dobrom, druhý deň už menej, a na tretí sa začína s klebetením, až ho nakoniec zoderú z kože. Niekomu prekáža, že tá druhá kolegyňa či suseda je úspešná, inteligentná, obľúbená, pekná.

Ako sa klebetenie prejavuje? Tromi spôsobmi:
a) dezinformácie – povieme iba tú časť ktorá nám vyhovuje, tú druhú časť nepovieme, pretože je nám už nepríjemná;
b) ohováranie – z nedokonalosti iného sa urobí veľká vec rozprávame o tom, „staneme sa novinárom“, a takto sa ničí povesť;
c) osočovanie – je hovorením veci, ktoré nie sú pravdivé; to je bleskové zabíjanie.
Všetky tri – dezinformácia, ohováranie, osočovanie – sú hriechom, ktorým dávame osobne facku Ježišovi v Jeho bratoch a sestrách.

Kresťan musí prekonať pokušenia vmiešavať sa do života iných. Spomeňte si na to, keď sa apoštol Peter chcel miešať do života spoluapoštola Jána. Ježiš mu dal vyčítavú otázku: Čo je teba do toho? Neporovnávajme sa s druhými. Každý má svoj jedinečný život a jedinečnú cestu. Porovnávanie môže viesť k znechuteniu a znechutenie často končí v nenávisti. A práve to chce dosiahnuť diabol. Z nenávisti a zo závisti sa rodí ohováranie. A ohováranie ničí v ľuďoch, v ich dušiach to, čo je Božie. Ohováranie ničí Božie dielo. Je jedným z najhorších hriechov, je priamym vyjadrením Satana. Zakaždým, keď ohovárame niektorého brata či sestru, sme podobní Kainovi. Apoštol Ján hovorí toto: Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah (1Jn 3, 15).

Kresťan a vrah – neexistujú nijaké významové odtiene u toho, kto ohovára. Jednoducho zabíja. Zakaždým, keď to robíme, napodobňujeme gesto Kaina, prvého vraha v dejinách. Klebety majú stále rozmer zločinov. Neexistujú nevinné klebety. Jazyk máme, aby sme chválili Boha a nie aby sme zabíjali obraz Boha v blížnom.

Koľkokrát v našich rodinách a v kolektívoch vládne táto kriminalita, zabíjanie brata či sestry jazykom?! Diabol najprv zaseje do srdca neprajnosť voči druhému a zo srdca to potom ide na jazyk a ten klebetami, ohováraním a osočovaním zruinuje, čo sa len dá.Tí, ktorí posudzujú ostatných a ohovárajú blížneho, sú pokrytci, pretože nemajú silu, odvahu, pozrieť sa na svoje vlastné chyby.

Ale ten druhý má chyby. Má? Tak nájdi odvahu a hovor o tých chybách ale jedine a iba s ním. A keď nám chýba táto odvaha, tak neohovárajme, nevypisujme anonymy, ale modlime sa za brata či sestru. Robme za neho pokánie (por. František, homílie 15.04; 18.05.; 2.09. a 13.09.2013).

Je ľahké odsúdiť druhého, keď on sám sa nemôže vyjadriť. Môžete poznať pravdu lepšie ako on a vôbec, ale máte právo niekoho súdiť? Súdiť môžeme náš jazyk, každý svoj. A tak znova ho posaďme na lavicu obžalovaných za všetky klebety, dezinformácie, ohovárania a osočovania, očierňovania, ktorými sme druhým ublížili, zranili ich, zfrustrovali ich, siahli im na česť a dobré meno, obrali o kamarátov a priateľov. Chceme v tom pokračovať?

Oslobodiť sa od nebezpečného klebetenia a škodlivého ohovárania nie je ľahké, ale určite sa to dá. Svätý Otec František tvrdí: Som presvedčený, že keby si každý z nás dal predsavzatie zbaviť sa ohovárania, stane sa svätým! Je to pekná cesta! Takže sme sa dohodli: Žiadne klebetenie! (16.02.2014).

Pane Ježišu, daj nám milosť nevmiešavať sa do života iných, neporovnávať sa, byť pozorní voči tomu, čo hovoríme o druhých.
Držať si viac svoj jazyk na uzde. Pomôž nám lepšie Ťa nasledovať.

Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia.
Podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený (Mt 12, 36-37).

Niekedy si zvykneme vyčítať: bol som nemierny v jedení, bol som nemierny v pití. Znamená to, že som až príliš veľa jedol a príliš veľa pil. Prejedaním sa, nadmerným pitím a nezdravými potravinami si škodíme na vlastnom zdraví. V prípade alkoholizmu trpí celá rodina. Mysleli sme niekedy aj na miernosť v hovorení? Miernosť v reči má veľa nepriateľov. Nimi sú: prázdne hovorenie, zneužívanie slova, frflanie, kritizovanie, posudzovanie, vulgárne výrazy, podlizovačné a neúprimné slová.

Ľudský jazyk, veliká zlosť,
mnoho mluví a nemá dosť: Jaj, jaj!
Jak na hore vetry vejú,
tak i ľudia pletky sejú: Haj, daj, danaj dom! Ján Kollár (1793-1852), Národné spievanky

Mladá nevesta vychádza z kostola po sobáši s najväčšou blaženosťou človeka, úsmevy na tvári, fotograf a kameraman, rodina a priatelia s kvetmi pripravení gratulovať, a tu ženička sediaca vzadu v kostole pošepne svojej susedke: Kde mal oči? Kukni, koho sebe zobral! Len toľko. Niekoľko slov, ale stačí na to, aby od nich skysol úsmev na tvári mladej ženy a mala skazený celý večer. Mnohokrát jazyk rapoce bez toho, žeby sa najprv poradil s rozumom a hlavne so srdcom. A keďže sa neradí, ľahkomyseľne vyrieknuté slovo dokáže zraniť na celý život (por. L. Perlaky, Žiť ale ako … ?, 183.188).

To platí aj o nás, čo chodievame do kostola. Ako žijeme Eucharistiu? Ako prežívame sv. omšu? Jednou z indícii či dobre alebo nie až tak dobre je to, akým spôsobom pozeráme na druhých, ako o nich zmýšľame, ako sa o nich vyjadrujeme? Či prijímame jeden druhého za brata a sestru? Či sa dokážeme povzbudzovať a zjednotiť v modlitbe? Alebo si neodpustím poznámku: Ty videl si, kto tu bol v kostole? To snáď nie je pravda! Alebo inú poznámku: Videl si, ako je tamtá oblečená a čo má tamten na sebe? Toto sa niekedy deje v súvislosti s omšou a s ľuďmi v kostole. Máme si robiť starosti o druhých ľudí, ale o tých, ktorí niečo potrebujú alebo sú chorí alebo čelia problémom (por. František, homília 12.02.2014).

Ktosi štedro obdaril chudobných. Čo na to kritika? Jeden vraví: Môže si to dovoliť, má z čoho! Druhý vraví: On dobre vie, prečo to robí! A ešte tretí: Nezvykol rozhadzovať peniaze! Spisovateľ Perlaky k tomu dodáva: Koľko čiernych lúčov vyrazilo z tmavých komôr ľudských sŕdc na diamant jediného dobrého skutku (L. Perlaky, Žiť ale ako…?, 192). Vysokoškoláčky nastúpili do električky. Jedna z nich bola mimoriadne pekná, šarmantná, upravená, zaujala pozornosť mnohých i moju, až kým neotvorila ústa. V tej chvíli prestala byť zaujímavá. Našťastie z jej vulgarizmu som neodpadol, iba zosmutnel. Pekné dievča so škaredým slovníkom. Škoda.

Zdržuj svoj jazyk od zlého a svoje pery od reči úlisnej, píše starozákonný Žalmista (Ž 34, 14). Kniha Sirachova dodáva: Rozumný človek získa si rečou česť a chválu, ale jazyk nemúdreho mu privedie záhubu (Sir 5, 15). Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka (Mt 15, 11). Preto musí ísť jazyk na lavicu obžalovaných.

Ak nechceme, aby sa tam dostal náš vlastný jazyk, potom si musíme zodpovedať otázku: Čo robiť proti najväčšej pliage spoločenského života: proti klamstvu, klebetám, ohováraniu, osočovaniu, posudzovaniu, na cti utrhaniu, hrešeniu a nadávaniu …? Ej, ale je dosť tých škaredých, hnusných, odporných, vražedných ba satanských prejavov jazyka! V dome francúzskeho dramatika Victora Huga (1802-1885) bolo prázdne kreslo a na ňom nápis: Tu sedí náš neprítomný. Bolo to upozornenie, aby sme o neprítomnom hovorili stále s takou úctou, ako by bol prítomný (por. L. Perlaky, Žiť ale ako … ?, 195).

Prvá zásada znie: Len dobre a s úctou hovoriť o druhom jeho v neprítomnosti.
Druhá zásada: Nepočúvať klebetné a ohováračské reči. Nebolo by toľko zlých jazykov, keby nebolo toľko zvedavých uší.
Tretia zásada: Napraviť, ak sme niekomu ublížili jazykom alebo pošramotili jeho česť a dobré meno.
Štvrtá zásada: Používať Ježišov slovník; hovoriť po kresťansky. To znamená nikdy viac Božie meno nadarmo, žiadne vulgarizmy a nadávky. Blahoslavený, kto sa nepotkol slovom svojich úst (Sir 14, 1). Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž (Jak 3, 2).
Piata zásada: pochádza od sv. Augutína (354-430): Ak mlčíš, mlč pre lásku; ak rozprávaš, hovor z lásky (Komentár k listom sv. Jána 7, 8). Ak by sme zabudli na predchádzajúce štyri zásady, táto augustínovská je ľahko zapamätateľná: Hovoriť z lásky. Úzko korešponduje s vyjadrením apoštola Pavla: Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov (1Kor 13, 1).

Po úvahách o jazyku na lavici obžalovaných inšpirujme sa Žalmistom a urobme jedno vážne a trvalé rozhodnutie: Budem dávať pozor na svoje správanie, aby som nezhrešil jazykom. K svojim ústam postavím stráž (Ž 39, 2). Prosme Pána: Nech sa tak stane.