Ak sa pozrieme do vnútra vlastných rodín, na pracoviská, do kolektívov, do spoločenstva veriacich, na prvý pohľad vyzerá všetko zosúladené a pokojné. A pod povrchom? Koľko je tam nepochopenia, neprajnosti, dlhotrvajúceho hnevu, neochoty, nedokončených debát?! To všetko poškodzuje vzťahy.

A potom je tu ešte vážnejšia trhlina, a to vo vzťahu k Bohu. Niekedy je toho až príliš veľa,  čo nás môže od Neho oddeľovať. Dokážeme s tým niečo urobiť? Sami určite nie. Ale Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (Jn 3, 16).

Na hore Tábor sa odohrala udalosť Ježišovho Premenenia. Peter, Jakub a Ján, traja z učeníkov, sú oddelení od Mojžiša, ktorého Boh poveril vyslobodením a formovaním Božieho ľudu, a od proroka Eliáša, ktorý vyzýval Izrael na opätovnú vernosť Bohu. Spojivom medzi učeníkmi a nebeskou realitou je Ježiš. On je tá ruka, ktorú Boh podáva hriešnikom.

Chlapca, ktorého spoločnosť odsunula bokom pre posadnutie démonom, vyliečil a vrátil späť do rodiny. Bez zdráhania šiel k vylúčeným zo spoločnosti a privádzal ich späť. Rozprával sa so Samaritánkou a nedbal na poznámky. Nehodnú ženu zachránil pred ukameňovaním. Jeden z najslávnejších evanjeliových príbehov je spojený s otázkou: Kto je môj blížny? V tom príbehu bol doráňaný na smrť Žid. Okolo išiel Samaritán. Židia a Samaritáni žili ako nepriatelia, vyhýbali sa jeden druhému. Avšak Samaritán urobil čosi nečakané. Poskytol pomoc Židovi, zachránil mu život. Často opravdivý blížny nie je ten známy, o kom sme si mysleli, že sa na neho môžeme spoľahnúť, ale úplne neznámy, kto nám prejaví svoj súcit a ľudskosť.

V októbri 2010 sa celý svet tešil s čilským ľudom, keď 33 baníkov zavalených hlboko pod zemou bolo bezpečne vyslobodených na povrch. Predtým baníci strávili prvých 17 dní v tme. Po 17 dňoch k nim po prvýkrát prevŕtali sondu a vytiahli ju späť so správou, že sú živí, hoci oddelení obrovskou skalou od svojich milovaných. Baníci museli zostať pod zemou ďalšie dva mesiace, kým inžinieri pracovali na tom, ako vytvoriť únikový tunel a dostať ich hore.

Na povrchu sa rodiny spolu s inými modlili a baníkom posielali jedlo, vodu a lieky. Keď boli baníci vytiahnutí na povrch, všetci mali slzy radosti a vďačnosť voči Bohu. Čilský prezident sa ukázal ako hrdina, ktorý sa nikdy nevzdal. Prichádzali blahoželania z celého sveta za mimoriadne úsilie na záchranu baníkov, ktoré zjednotilo Čile a svet v solidarite, uprednostnilo človeka pred ziskom.

V niektorých novinách pravidelne uverejňujú stĺpček s poďakovaním. Ľudia ďakujú za nečakanú, nezištnú a mimoriadnu pomoc, za záchranu úplne neznámym dobrým samaritánom. Našou úlohou je byť dobrým, meniť svet k lepšiemu, byť pozornejší aj tam, kde sa na prvý pohľad zdá všetko v poriadku, ale pod povrchom čosi v poriadku nie je a túži po zmierení. Spolu so žalmistom k tomu dodajme:

Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života (Ž 23, 6).

Častokrát si neuvedomujeme, ako naše slová, poznámka či komentár dokáže ublížiť druhým. Niekedy ich raní až natoľko, že sa ocitnú v skupine Nezmierených. Spomeňme nekomunikatívnych mladých alebo namrzených starcov. Ale či to nie sme aj my sami?

Pre dobré vzťahy je dôležité nielen hovoriť, ale aj počúvať. Máme problém vypočuť druhých, nevenujeme im svoju pozornosť. Okrem hovorenia a počúvania je tu ešte jeden problém. Sú to ľudia bez hlasu. Ľudia, ktorí nemajú možnosť ozvať sa, hovoriť sami za seba alebo o svojej situácii. Aj oni patria do skupiny Nezmierených. Sú obratí o hlas pre rôzne príčiny. Nikto ich nepočúva, nikto nechce poznať ich názory.

Kresťanská charita objavila v Afrike  dedinu, kde ženy chodia veľmi ďaleko po vodu, naberú ju a v ťažkých nádobách ju nesú domov. Preto sa ľudia z charity podujali vykopať v dedine studňu, aby ženy mali vodu blízko a nemuseli ďaleko chodiť. Po čase ľudia z charity zostali zaskočení: studňu našli zašpinenú, voda nebola pitná a ženy znova chodili ďaleko po vodu. Čo sa stalo? Tú studňu znečistili samotné ženy. Stará dlhá cesta bola pre nich dôležitá. Poskytovala im čas, aby mohli byť spolu a nerušene sa rozprávať. Vedenie charity si myslelo, že studňa každému uľahčí život a že sa z nej budú tešiť. V skutočnosti nikto nepočúval, čo chceli africké ženy.

Poučením pre nás je, že vážne rozhodnutia treba konzultovať, či sa to týka rodiny, zmeny práce, alebo sobáša. Jednoducho dať hlas druhému človeku. Spevák Bono, líder írskej rockovej skupiny U2, skladbou Matky zmiznutých prepožičal svoj hlas ženám v Argentíne, aby aj takto do celého sveta vyslovili svoj žiaľ a bolesť za synov a dcéry, o ktorých prišli počas politického prevratu Špinavej vojny (1973-1986).

V Ježišovej dobe k Nezmiereným, ktorým bolo odopreté slovo a nemali príležitosť hovoriť otvorene, patrili deti, chorí, chudobní, mentálne postihnutí, cudzinci a tiež ženy. Ježišovo správanie však bolo iné. Dosvedčuje to Jeho rozhovor so ženou-cudzinkou – Samaritánkou. Hovorí s ňou a počúva ju. Zaujíma sa o jej život. Pristupuje k nej so súcitom, s rešpektom a s úctou. Evanjelista Ján zaznamenal ďalší príbeh ženy, ktorá mala byť pre cudzoložstvo ukameňovaná na smrť (Jn 8, 3-11). Vplyvné hlasy zákonníkov a farizejov sa domáhali trestu, verili, že právo je na ich strane. Ježiš musel byť opatrný. Nereagoval hneď. Zostáva ticho. Po chvíľke predsa len začne. Hovorí o počúvaní svedomia, o hlase, ktorý je formou komunikácie Boha s nami. Ježiš zmenil celú záležitosť z verejného odsúdenia na spytovanie svedomia, po ktorom musíme konštatovať, že všetci sme pred Bohom nezmierení a potrebujeme pokánie.

Keď boli vplyvné hlasy verejnosti umlčané a žalobcovia odišli, Ježiš sa obrátil k žene a my máme možnosť konečne počuť jej hlas. Ježiš sa jej pýta: Nik ťa neodsúdil? A ona vtedy povie prvé dve slová: Nik, Pane. Už viac nie je pasívnym objektom odsudzujúcich hlasov, ale počúva Ježišov milosrdný výrok, dostáva priestor pre novú zmenu a nový začiatok.

Sú veci, ktoré by sme v našom živote mali napraviť; ľudia, ktorým by sme mali odpustiť; pocity, ktoré by sme mali zanechať. Nezáleží na tom, aké sa to zdá ťažké a koľko kameňov je pripravených pre nás. Je možné nájsť priestor a začať znova. Lebo

On je náš Boh a my sme ľud jeho pastviny. Čujte dnes jeho hlas: Nezatvrdzujte svoje srdcia (Ž 95, 7-8).

Nezmierení boli poranení rôznym spôsobom a dodnes nesú určité následky. Žijú s viditeľnými jazvami. Takmer každý z nás trpí nejakými zraneniami, krivdami, ublíženiami. Ako deti sme poznali škrabance, jazvy a modriny. Bol to šok, keď sme sa poranili a zrazu sa objavila intenzívna bolesť. Od detstva sme sa učili o čistení rán, zastavení krvácania, čo je gáza, náplasť, prípadne čo sú to stehy, ak rana bola hlbšia.

Poranenia sú súčasťou života. Jazvy, ktoré zostali, hovoria, že kedysi jestvovali otvorené rany, ktoré sú vyliečené a zacelené. Prišli sme aj na to, že určité zranenia nebudú asi nikdy zahojené. Niektoré deti a dospelí boli hnusne zneužití, ich rany sú stále otvorené. Niektoré poranenia sú citové. Boli spôsobené zaznávaním, ponížením, vydieraním. To všetko je ujmou na duševnom zdraví. Niektorí boli zmrzačení autonehodou, vo vojne alebo prírodnou katastrofou. K tomu pridajme trpiacich na chronickú chorobu. Títo všetci tiež patria do skupiny Nezmierených – ľudí, ktorí nedostali alebo stratili šancu žiť zdravý život.

Evanjelista Ján zaznamenal príbeh človeka, ktorý bol od narodenia slepý a ktorému Ježiš vrátil zrak. Zmenil mu život a on videl, ako vidia zdraví ľudia (Jn 9, 1-40). Prinavrátene zraku je v evanjeliu vložené do komplexu náboženských, sociálnych, psychologických a politických otázok, ktoré vytvárajú ťažké napätie pre slepca a jeho okolie, ktoré je natoľko duchovne nechápavé, že uzdraveného naďalej odsúva medzi Nezmierených.

Najprv sú to učeníci. Pýtajú sa: Rabbi, kto zhrešil – on alebo jeho rodičia, že sa narodil slepý? (Jn 9, 2). Dodnes niektorí pokračujú v tomto tvrdení, keď sa usilujú vysvetliť choroby a katastrofy ako Boží trest za zlé správanie. Žobrákovi susedia sú vnútorne vyrušení z jeho uzdravenia a pýtajú sa: Nie je to ten, čo tu sedával a žobral? Vlastní rodičia sú zmätení zmenou života svojho syna: Vieme, že sa narodil slepý. Ale ako to, že teraz vidí, to nevieme. Farizeji sú rozhádaní. Odmietajú veriť to, čo vidia. Sú rozčúlení, vynadajú uzdravenému a pošlú ho preč. Koľko je dnes všelijako nezmierených?! Koľko rôznych rán, chorôb a nedostatkov, a nielen telesných, nesú ľudia so sebou a na sebe?!

Kľúčová je ale iná otázka: Kým je Ježiš pre nás a či skutočne veríme v Neho? Lebo základom uzdravenia našich ľudských rán je viera v Ježiša Krista ako nášho Vykupiteľa a Pána.

Pri pohľade na Ježišovu službu zisťujeme, že jej značná časť súvisela s uzdravovaním duševne a telesne chorých, postihnutých, poranených, akokoľvek poškodených. Mnohí išli za Ním, prosili Ho o uzdravenie pre seba alebo pre svoje rodiny. Niekedy prinášali chorých na posteliach, dokonca v jednom prípade odstránili strechu a spustili chorého k Ježišovi. Ľudia sa chceli Ježiša aspoň dotknúť a byť uzdravení Jeho mocou.

Ježiš veľmi jasne ukázal, že uzdravenie a zdravie majú svoj osobitný cieľ. Okrem vďačnosti voči Bohu máme použiť svoju energiu a schopnosti na Boží účel a na Božiu slávu.

Ježiš sám seba urobil zraneným a trpiacim. Nebola to iba smrť, ktorú podstúpil, ale tiež utrpenie, bolesť, slabosť, všetok ten citový zmätok a beznádej, ktoré predchádzali smrti na kríži. Ježiš vstal z mŕtvych, zostáva s nami až do skončenia sveta, naďalej je liečiteľom ľudských rán, uzmieruje Nezmierených.

Jeho ranami sme uzdravení (por. 1Pt 2, 24).

Čo bude, keď zomrieme? Naše telá sa rozpadnú, ako to pripomína Genezis, prvá kniha Starého Zákona: Si prach a na prach sa obrátiš (Gn 3, 19). Ale čo sa stane s naším vedomím, mysľou a pamäťou, so spomienkami a skúsenosťami? Ak jestvuje život po smrti, ako ho budeme žiť?

Odpoveď na otázky života po smrti dáva viera v Krista ukrižovaného a vzkrieseného. Vzkriesený Ježiš odhaľuje spôsob života, ktorý Boh pripravil pre nás, chce ho pre nás a robí ho pre nás možným. Ale ešte tam nie sme. Stále sme na zemi, žijeme pozemský život, v ktorom nebo a peklo majú aj iný rozmer – nie večnosti, ale súčasnosti – tu a teraz. A tak, ak sa povie nebo alebo peklo, aké obrazy sa nám v mysli vynoria? S nebom súvisia predstavy dobra, pokoja a krásy a tiež splnený sen o dovolenke na rajských ostrovoch. Keď sa povie peklo na zemi, vybaví sa nám trápenie rôzneho druhu. Niektorí ho majú každý deň. Žiť v pekelných podmienkach znamená patriť do skupiny Nezmierených.

Druhá svetová vojna bola skutočným peklom na európskej zemi. A to peklo stále trvá. Denne počúvame správy o vojnovom konflikte na Ukrajine, v Palestíne a v iných častiach sveta. Koľko vyhasnutých životov, koľko zmrzačených, koľko nešťastných matiek a koľko sĺz detí. Ich utrpenie sa dotýka aj nás. Je prirodzené, že im chceme nejako pomôcť, preto robíme finančné zbierky a ako veriaci pridávame k tomu aj svoje modlitby.

Okrem vojny peklo má aj inú podobu. Možno si spomínate na hrôzostrašný príbeh Elizabeth Fritzlovej (2008), ktorá bola dvadsaťštyri rokov väznená v podzemnej izbe a zneužívaná vlastným otcom. Hrôza pekla, ktoré sa nachádzalo v podzemí domu, bola o to strašnejšia, že sa to dialo neďaleko susedov a tí nič netušili.

 Ani si nevieme predstaviť, koľko je Nezmierených vedľa nás, ktorých životy sú peklom. Zneužitá manželka, týraní starí rodičia alebo dieťa, ľudia s dlžobami; mladí ľudia, ktorí sa musia predávať na ulici; dieťa, ktorého život je trápením pre zastrašovanie cez internet; depresia z facebooku – ako hovorí najnovšia klinická štúdia. O mnohých problémoch sa dozvieme, až keď je neskoro.

Sväté Písmo uisťuje, že Boh dokáže vyslobodiť človeka z jeho temnej situácie: Ľud môj, vyvediem vás z vašich hrobov, ožijete (Ezech 37, 12-13). Boh sa nikdy nevzdáva svojich ľudí. Je pri nich a s nimi. Ponúka im nádej a obnovuje ich život.

Presne to urobil Ježiš v príbehu o Lazárovi. Najprv sa ukázal ako jeden z nás. Zaplakal nad smrťou priateľa Lazára. Nezastavil smrť, hoci tak mohol urobiť: Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel, zhodne tvrdia sestry Marta a Mária (Jn 11, 21.32). V rozhovore s Martou však odhaľuje, čo sa nachádza za hranicou smrti: Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. Ak uveríš, uvidíš Božiu slávu (Jn 11, 25.40).

Kto teraz verí v Ježiša a prijíma Ho za svojho Vykupiteľa a Pána, bude žiť vo večnosti s Bohom. Viera v Ježiša sa žije už tu a teraz. Nie ako čosi abstraktné, ale konkrétne. Ak sa pousilujeme vytvárať nebo pre druhých, máme nádej na nebo vo večnosti. Tými druhými sú aj Nezmierení, ktorí sa ocitli v situácii porovnateľnej s peklom. Nemôžu ostať bez našej pomoci.

Niekedy je dobré ponechať úvahu otvorenú, aby sme v nej pokračovali tým, že si všimneme druhých, pomôžeme im rozviazať putá, skončiť s peklom a začať žiť nebo – Božiu slávu v našich ľudských podmienkach

Plesajúce zástupy Kvetnej či Palmovej nedele boli presvedčené, že Ježiš je potomkom Dávida a že ich oslobodí spod útlaku Rimanov. Židovskí veľkňazi a starší však videli Ježiša ako rebela, ktorý porušuje zákony. V pašiách čítame, že Ho obžalovali z rúhačstva a vykreslili Ho ako nepriateľa národa. To všetko spolu otvára tému s názvom: lož a pravda .

Udalosti z Ježišovho života boli sprevádzané pokusmi o Jeho zdiskreditovanie, o odsúvanie pravdy z obáv, že by ľudia uverili v Neho. Pilát má zmätok v tom, čo počul o Ježišovi. Preto Mu kladie otázku: Čo je pravda?

Dan Brown zašiel až tak ďaleko, že v románe Da Vinciho kód oženil Ježiša s Máriou Magdalénou. Nehorázny výmysel, lož a ohurujúca fikcia s útokom na pravdu a skutočnosť. Kedykoľvek sa vymýšľajú a rozširujú nepravdy, nech by išlo o kohokoľvek, dotknutý človek je odsúvaný medzi Nezmierených. Môže byť vystrašený zlomyseľnými klebetami, že je na drogách, že je infikovaný alebo že zneužíval iných. Nepravdivé reči a falošné obvinenia majú devastujúci vplyv na dôveru a sebaúctu.

Koľkokrát sme boli v spoločnosti, kde sa o druhých hovorili zlé veci, ohováralo sa, osočovalo a my sme neurobili nič na obranu neprítomných. Koľko ľudí nehovorí pravdu?! Niektorí klamú zo zloby a iní zo strachu. Tí, čo klamú zo strachu, sa boja diskriminácie a neprijatia, a preto nepovedia pravdu, či už doma, v škole, alebo v práci. Koľko ľudí na svete sa bojí priznať, že sú kresťanmi, že chodia do kostola? Majú strach a obavy, že by sa niečo stalo ich rodinám. U nás sú tieto časy za nami. Ale neskončilo napätie medzi lžou a pravdou. Stále jestvujú Nezmierení, ktorí sú donútení žiť v klamstve alebo je im zabránené hovoriť pravdu. Nechcú ju povedať, pretože sa boja ako budú prijatí.

Evanjelium posúva túto úvahu ešte ďalej. Vyzýva nás prijať pravdu o Ježišovi, k osobnému rozhodnutiu, k úkonu viery. Iba ten, kto verí v Ježiša, má večný život, nebude súdený, ale bude spasený (por. Jn 3, 15-17). Veriť v Ježiša nemusí byť vždy až také ľahké, ako by sa mohlo zdať. Potvrdzuje to požiadavka apoštola Filipa, ktorú v súvislosti s vierou predniesol Ježišovi: Ukáž nám Otca a to nám postačí (Jn 14, 8). Ďalší z apoštolov, Tomáš, prv než uverí, že Ježiš je vzkriesený, potrebuje dôkazy o Jeho ranách (Jn 20, 25).

Najdramatickejší je príbeh apoštola Petra, ktorý sľúbil, že vždy bude hovoriť o Ježišovi pravdu. A predsa zaklamal, že nepozná Ježiša. A to nie raz, ale znova a opäť znova. No potom cez svoje uslzené oči v pohľade Božského majstra spoznal, kým je v skutočnosti Ježiš.

Kresťanská viera nás umiestňuje pred Ježišov kríž a potom pred Jeho prázdny hrob a pred najdôležitejšiu pravdu, že smrť a vzkriesenie Ježiša Krista, Božieho Syna, sa naozaj stali. Táto pravda inšpiruje mnohých kresťanov k životnému štýlu podľa evanjelia. Som presvedčený, že patríme k nim. Hľadiac na drámu Ježišových posledných dní a ešte viac posledných hodín na kríži, v pokore a s rozhodným presvedčením vyznávame so stotníkom: Ježiš je naozaj Boží Syn (por. Mt 27, 54); a s apoštolom Petrom dodávame: Jeho rany nás uzdravili (por. 1Pt 2, 24).

V komplikovanom svete sa chceme pričiniť o to, aby sme vždy stáli na strane pravdy, hovorili pravdu, obhajovali ju, milovali pravdu – tú pravdu, ktorá je večná a nemenná, ktorou je Boh.

Mnohí sme sa dostali aspoň na čas do skupiny Nezmierených pre pokutu, ktorú sme dostali za prekročenie rýchlosti či iný dopravný priestupok. Určité porušenia zákona sú spojené s veľmi prísnym trestom. Za tie najzávažnejšie je trest doživotného väzenia. Niektorí polemizujú nad spravodlivosťou trestného zákona. Argumentujú, že za určité prečiny sú ľudia nadmieru potrestaní a za iné, oveľa závažnejšie, vyviaznu s miernym trestom. V dejinách sa vyskytli aj justičné omyly, keď vo väzení skončil nevinný človek. Dodnes sú na svete nespravodlivo väznení pre svoju vieru, názory alebo politické aktivity. Zločin a trest je komplikovaná záležitosť.

A Ježiš? Bol obvinený, vypočúvaný a odsúdený na smrť. Urobili z neho kriminálnika. Zomrel ako previnilec spolu s ďalšími dvoma zločincami. Jeho matka a učeníci zostali bez Neho, pociťovali intenzívnu vnútornú bolesť zo straty syna, učiteľa a priateľa. Ak by sme chceli viac pochopiť Ježišove posledné hodiny života, možno bude užitočné vnímať ich z pohľadu väzňov a na základe skúsenosti rodín väznených. Trest, spravodlivý alebo nespravodlivý, ich berie preč z normálneho prostredia, odlučuje od rodín a priateľov.

A čo my? Boli ste už niekedy súdení súdom alebo ľuďmi? Ako ste sa cítili, keď druhí nad vami lámu palicu alebo umývajú si od vás ruky? Ako dokazovať svoju nevinu, keď vás okolie odsúdilo za to, čo ste neurobili? Od koho čakať, že sa vás zastane, že vám pomôže, že bude na vašej strane? Ako to všetko zniesť, ustáť a žiť ďalej?

Ježiš sa stotožnil s bezmocnými, s vyhnancami, s ponižovanými, s urážanými – s nezmierenými, ktorých spoločnosť odsúdila a poslala na smrť fyzickú, citovú či spoločenskú. Je bezmocný v rukách mocných tohto sveta, ktorí rozhodujú o Jeho ďalšom osude – sú to politickí a vládni činitelia, náboženské autority a početné zástupy ľudí. Odsúdili Ho na smrť ukrižovaním.

Avšak Ježišova smrť na kríži sa stala najvyšším a úplným úkonom zmierenia človeka s Bohom. Jeho súčasťou bola už Posledná večera, ktorá sa uskutočnila v atmosfére biblického sviatku Pesach, ktorým si Židia každoročne pripomínali, ba znova prežívali svoje historické oslobodenie z egyptského otroctva. Bol to sviatok očistenia sveta, jeho zmierenia s Bohom (Benedikt XVI., homília 1.04.2010).

Počas Poslednej večere, najdôležitejšej a najpamätnejšej večere v ľudských dejinách, Ježiš vzal zo stola pripravený chlieb a potom kalich s vínom, predniesol modlitbu vďaky, vyslovil slová požehnania. Učeníkom povedal: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za vás a za mnohých na odpustenie hriechov. Bolo to prorocké znamenie (signum propheticum Christi), ktorým je Posledná večera spojená s Kalváriou. Ježiš v tú hodinu predbieha ukrižovanie a vzkriesenie. V slobode svojej lásky dáva svoj život (Benedikt XVI., homília 10.04.2009). Ježišova obeta zmierenia sa začína pri Poslednej večeri pokrmom zmierenia, vrcholí na kríži a dodnes je sprítomňovaná kňazmi na oltári ako jeden jediný spásonosný čin.

Toto je Ježišova odpoveď lásky, Ježišov dar pre nás. Za svoje hriechy, za nedodržanie Božích prikázaní si zasluhujeme trest, odlúčenie od Pána Boha. Ježiš nás však oslobodzuje a dáva nám trvalú Božiu prítomnosť v Eucharistii. Miloval nás až do krajnosti (Jn 13, 1).

Pane, Ty nám dnes dávaš svoj život, dávaš nám sám seba. Prenikni nás svojou láskou.

Skončila náročná pracovná doba. Úspešná mladá žena bola v ten deň mimoriadne vyčerpaná. Zastavila sa v bare na malé občerstvenie. Stretla tam priateľov. Namiesto plánovaného jedného drinku bolo ich zopár viac a potom ďalších zopár navyše. Nasadla do auta a chcela ísť domov. Neprešla ani pár metrov, keď ju zastavila polícia a vykonala dychovú skúšku. V prvej chvíli to brala ako nešťastnú náhodu. Dôsledky boli oveľa horšie. Prišla o vodičák. A keďže šoférovanie bolo súčasťou jej práce, dostala aj výpoveď. Nedokázala si nájsť nové zamestnanie. Tieto okolnosti donútili ju a jej partnera predať byt. Rodina ju obviňovala za jej hlúposť. Partner, s ktorým žila, sa s ňou rozišiel.

S odstupom času opisovala svoj život ako záplavu odsúdenia. Obviňovaná vedúcimi v práci, že porušila zákon; obviňovaná priateľmi, že bola prichytená; zaznávaná svojím partnerom, že stratila prácu a prišli o bývanie; obviňovaná sama sebou za to, kam sa dostala.

Pošmyknúť sa je ľahké. Keď človek spadne, ozve sa odsúdenie, dostavia sa pocity viny. V takýchto okolnostiach odpustenie, nová sebaúcta a pokoj prichádzajú veľmi ťažko. Niektorí sú zaznávaní preto, ako vyzerajú, čo hovoria, alebo za iné názory či vieru. Iní sú odsudzovaní za svoje činy a správanie. Ďalší za to, ako sa rozhodli, za životný štýl alebo orientáciu. Odsudzujú ich ešte aj niektorí kresťania. Spomeňte si na okamih svojho života, keď vám ktosi ublížil. Čo ste vtedy prežívali? Ako ste prešli týmito pocitmi? Jestvuje šanca na odpustenie? Je vždy nutná náhrada, kompenzácia? Nepestujeme kultúru odplaty?

Obvinenie, odsúdenie a odplata sa nám môžu núkať ako spôsob vyrovnania sa s minulosťou, s tým, čo sa stalo. Oveľa účinnejším prostriedkom je odpustenie. Pomáha naprávať a udržiavať vzťahy. V modlitbe Otče náš žiadame nebeského Otca o odpustenie hriechov spôsobom a mierou, ako my odpúšťame tým, ktorí nám urobili zlo. Ježiš nás učí, že odpustenie nemá limity, že vždy máme preukázať súcit a milosrdenstvo. To neznamená zatvárať si oči pred previneniami. Spravodlivosť je dôležitá. Ale dôležité je tiež ponúknuť novú šancu. Spomeňte si, ako Ježiš zastavil ukameňovanie ženy. Dal jej šancu: Chod a už nehreš (Jn 8, 11). Ježiš neprišiel svet súdiť, ale spasiť (Jn 12, 47).

Niekedy sa stáva, že keď je človeku ukrivdené, keď je skrivodlivo obvinený a nespravodlivo potrestaný, ako svoje posledné slová obyčajne povie: Som nevinný. V Ježišovom prípade máme prvýkrát v histórii ľudstva pred sebou odsúdenca, ktorý nežiada odpustenie svojej viny – veď je Bohom a Boh je vždy bez viny. Nevyhlasuje ani svoju nevinnosť, lebo ľudia nemôžu byť sudcami Boha. Intervenuje v prospech tých, ktorí ho zabíjajú: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia! (Lk 23, 34). Po tom, čo kajúceho lotra na kríži zmieril s Bohom a umiestnil do raja, povedal: Je dokonané (Jn 19, 30). Dokončil dielo, ktoré mu dal vykonať nebeský Otec (Jn 17, 4). Boh a človek sú zmierení, priateľstvo je znova obnovené. Boh neopustil človeka, ale mu odpustil. Odvtedy je Ježišov kríž najvyšším dejinným dôkazom, že Boh je Láska. Je prostriedkom záchrany a znakom odpustenia.

Život človeka nie je bez chýb a vzájomné vzťahy nie sú bez zranení. Tomu sa azda vyhnúť nedá. Bez odpustenia by sme však neboli kresťanmi. Bez odpustenia, bez novej šance, bez Božej milosti boli by sme ešte stále v skupine Nezmierených. Ale:

Boli sme zmierení s Bohom smrťou Jeho syna vtedy, keď sme boli nepriateľmi; 
tým skôr už ako zmierení budeme spasení Jeho životom (Rim 5, 10).