Blažený, komu sa odpustila neprávosť (Beatus, cui remissa est iniquitas, Ž 32, 1)

Rímsky kresťanský filozof Cassiodorus (488-583) ako prvý zoskupil sedem žalmov pod názov penitenciálne žalmy. Tvrdil, že počet sedem má v prípade kajúcich žalmov veľký význam, pretože podľa tradície naše hriechy môžu byť odpustené siedmimi spôsobmi: krstom, mučeníctvom, almužnou, odpustením previnenia druhému, odvrátením hriešnika od zlej cesty, hojnosťou dobročinnej lásky a pokáním (Introduction to the Seven Penitential Psalms, psallamdomino.blogspot.com).

Žalm 32 je pre nás pripomienkou, prečo konáme pokánie. Spáchaný hriech plodí smrť (Jak 1, 15), avšak pokánie prináša život (Sk 11, 18). Hriech prináša smútok, pokánie zas radosť z odpustenia. Pokánie sa tak ukazuje ako kľúč k opravdivému šťastiu.

Spisovateľ a kresťanský filozof Gilbert Keith Chesterton (1874-1936) by nepochybne miloval tento žalm. Na otázku, prečo sa stal katolíkom, odpovedal: Aby mi boli odpustené hriechy. Pokánie je cestou, po ktorej sa kajúcnik približuje k Bohu, ktorý je hlavným protagonistom aj tohto žalmu. On odpúšťa neprávosti, oslobodzuje od hriechu a nepripočítava vinu (Ž 32, 1-2).

Všeobecne sa uznáva, že žalm bol napísaný potom, čo Dávid vyznal svoje hriechy a bol za to potrestaný vážnym ochorením svojho syna (2 Sam 12). Dávid sa sedem dní postil, plakal a prosil Boha, aby dieťa ušetril. Keď však dieťa napriek jeho prosbám zomrelo, Dávid pohoršil svojich sluhov tým, že zobliekol kajúci odev, obliekol si normálne šaty. Namiesto smútku jedol, pretože už nemohol urobiť nič, nemohol zmeniť výsledok. Išiel uctievať Boha a utešoval svoju manželku.

Žalm nám pomáha preniknúť do myslenia kráľa Dávida. Môžeme tak s ním prechádzať procesom jeho obrátenia. Najprv je to opis tiesnivého stavu svedomia z toho, že skoro rok po svojom zločine Dávid nerobil žiadne pokánie (por. Komentár k Starému Zákonu: Žalmy 51-75, 61). Držal  v tajnosti svoje zločiny, nenašiel odvahu vyznať sa z nich Bohu. Bolo to hrozné vnútorné utrpenie, opísané silným obrazom: Pretože som mlčal, chradli mi kosti (Ž 32, 3). Nemohol viac uniesť zatajovanie svojho priestupku. Rozhodol sa odsúdiť vlastné hriechy, vyjadriť vnútorný nesúhlas s tým, čo urobil  – to je prvá fáza pokánia: uvedomiť si vlastné chyby a odsúdiť vlastné hriechy (The Penitential Psalms – Psalm 31/1-4; psallamdomino.blogspot.com).

Tou druhou fázou pokánia je priznanie pred Bohom. Povedal si: Vyznám Pánovi svoju neprávosť (Ž 32, 5). V tomto bode mnoho ľudí nasledovalo Dávida, vrátane márnotratného z Ježišovho podobenstva, ktorý vstúpil do seba a rozhodol sa vrátiť k otcovi s priznaním: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe (Lk 15, 18).

Čo potom nasledovalo? Odpustenie. David do žalmu napísal slová: A Ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu (Ž 32, 5). Božie odpustenie bolo, je a vždy bude zdrojom a dôvodom veľkej radosti. To vysvetľuje, prečo chodíme na spoveď. Jednoducho pre radosť. Radosť, ktorá pochádza z odpustenia. Blažený, komu sa odpustila neprávosť a je oslobodený od hriechu. Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta (Ž 32, 1-2). Teraz chápeme, prečo je žalmista šťastný. Je šťastný, rozradostený, blažený, lebo jeho hriech, neprávosť, vzbura proti Božej autorite, zlyhanie, zblúdenie – to všetko mu bolo Bohom odpustené.

Ponaučenie pre nás? Je veľmi jasné. Stručne ho Dávid vyjadril v závere žalmu. Znie takto: Bezbožného stíhajú mnohé strasti; no dúfajúcich v Pána obklopí milosrdenstvo (Ž 32, 10).

Ježišu, mojou radosťou je, že Ťa milujem.
Ježišu, moja radosť spočíva v láske k Tebe.
sv. Terézia z Lisieux

Nekarhaj ma, Pane, v svojom rozhorčení (Domine, ne in furore tuo arguas me, Ž 38, 1)

Podľa anglického teológa, kardinála, mučeníka a svätca Jána Fischera (1469-1535) niektorí neustále pokračujú v páchaní zla a hriechu. Ak sa nebudú robiť pokánie, budú potrestaní v pekle večnou bolesťou bez konca. Hriešnici, ktorí sa začali kajať a naprávať svoj život, budú potrestaní len dočasne v očistci, ale ich bolesť má svoj koniec. A ešte jestvuje tretia skupina hriešnikov, ktorí sa za svoje previnenia už v tomto živote vykonali trest určitým pokáním. Týchto všemohúci Boh prijíma vo svojom nekonečnom milosrdenstve (John Fisher, Commentary on the Seven Penitential Psalms, 1914, archive.org).

Do tejto poslednej skupiny patril kráľ Dávid. Vedel, že ​​ťažko urazil Boha. Priznal si svoju úbohosť. Úprimne prosil o milosť odpustenia. Urobil tak svojim srdcom, modlitbami, životom a tiež aj zložením žalmov, vrátane Žalmu 38, ktorý sa zvykne označovať pomenovaním: Modlitba hriešnika. Tento žalm môžeme používať s rovnakým zámerom, ako bol napísaný, aby sme v sebe vzbudili hlboký prejav ľútosti nad spáchanými hriechmi a pomocou pokánia umenšovali tresty za svoje hriechy (por. Introduction to the Seven Penitential Psalms, psallamdomino.blogspot.com).

Totiž, každý hriech prináša so sebou vinu a trest. Aj keď je vina odpustená, dočasný trest za hriech zostáva. Ten sa znižuje a odstraňuje pokáním. Tresty si môže človek odpykávať už počas pozemského života. Tak bolo aj s Dávidom. Dobre chápal, že Pán karhá toho, koho miluje, ako otec syna, ktorého má rád (Prís 3, 12). Na druhej strane veľmi trpel – fyzicky i duchovne. Bol z toho nešťastný, ako konštatuje v žalme: Pre Tvoje rozhorčenie niet na mojom tele zdravého miesta, pre môj hriech nemajú pokoj moje kosti (Ž 38, 4). To, čo cítil vo svojom vnútri, sa podpísalo na jeho tele. Vraví: Zohnutý som a veľmi skľúčený, smutne sa vlečiem celý deň (Ž 38, 7). Akosi prirodzene je v nás, že kedykoľvek pociťujeme zahanbenie za svoje previnenie, klopíme zrak. Hľadíme do zeme, nemáme odvahu pozdvihnúť oči k nebu (The Penitential Psalms: Psalm 37/2, psallamdomino.blogspot.com).

Sme ako ten mýtnik z evanjelia, ktorý v chráme stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu (Lk 18, 13). Mýtnik a tiež kráľ Dávida nám odhaľujú, ako vyzerá úprimná modlitba hriešnika. Nevyhnutným obsahom takej modlitby je uvedomenie si vlastnej hriešnosti. Vo Svätom Písme je napísané: Nik nie je spravodlivý (Rim 3, 10). Všetci sme hriešnikmi. Potrebujeme si to nielen uvedomiť, ale následne aj prosiť Pána Boha o zmilovanie. Presne taká je modlitba kajúceho hriešnika. Je úpenlivou prosbou o milosť, namiesto odsúdenia. Prosbou o zľutovanie, namiesto hnevu.

Modliť sa kajúci žalm alebo inú kajúcu modlitbu znamená povedať Pánu Bohu: Viem, že som hriešnik. Viem, že si zaslúžim znášať dôsledky svojho hriechu. Vyznávam sa Ti z toho. Avšak Pane, pretože v Teba dúfam, Ty ma vyslyšíš. Ty si moja spása (por. Ž 38, 16.19.23).

Môže sa nám to zdať prekvapivé, ale na kajúce volania hriešnikov Boh zvykne odpovedať. Dosvedčuje to lotor, ktorý z kríža vraví Ježišovi: Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva (Lk 23, 42). Je to jedna z najúčinnejších modlitieb, s akou sme sa kedykoľvek mohli stretnúť. V tej chvíli bola vypočutá a splnená.

Pre svoje konanie môžeme hľadať ospravedlnenia alebo zvaľovať vinu na iného, ako to urobili Adam s Evou. To však nič nerieši. To nie je správna cesta. Vždy a vo všetkom sa máme spoliehať na Pána Boha a riešiť veci s Ním. Veď ak je Boh za nás, kto je proti nám? (Rim 8, 31). Neváhajme s dôverou hovoriť s Bohom. Povedzme Mu spolu so žalmistom: Neopúšťaj ma, Pane; Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa. Ponáhľaj sa mi na pomoc, Pane, moja spása (Ž 38, 22-23).

O sv. Antonovi sa hovorí, že po veľkom zápase povedal Bohu: Môj Pane, kde si bol? Kde si bol, dobrý Ježiš, keď som sa trápil? A počul túto odpoveď: Anton, bol som tu s tebou, ale som čakal, ako dopadne tvoj zápas. A keďže si to tak dobre zvládol a nedal si šancu svojim protivníkom, vždy ti budem pomáhať a podporovať ťa (John Fisher, Commentary on the Seven Penitential Psalms, 77).

Drahý Pane Ježišu, viem, že som hriešnik a prosím ťa o odpustenie. 
Verím, že si zomrel za moje hriechy a vstal si z mŕtvych. 
Odvraciam sa od svojich hriechov a pozývam Ťa, aby si prišiel do môjho srdca a života. 
Chcem Ti dôverovať a nasledovať Ťa ako svojho Pána a Spasiteľa. 
Billy Graham; por. Sinner’s prayer, en.wikipedia.org

Zmiluj sa nado mnou, Bože, podľa svojho veľkého milosrdenstva (Miserere mei, Deus, secundum magnam misericordiam tuam Ž 51, 3)

Najznámejší a najčastejšie citovaný zo siedmych kajúcich žalmov je Žalm 51 – Miserere. Prví kresťania sa ho pravidelne modlili počas rannej bohoslužby. Sv. František z Assisi ho odporúčal svojim spolubratom ako každodenné odprosenie za chyby a nedbanlivosti (por. Komentáre k Starému Zákonu: Žalmy, V:60). Súčasný skladateľ Karl Jenkins (*1944) v zhudobnenom prevedení mu dal názov: Piesne milosrdenstva a vykúpenia (Songs of Mery and Redemption). Podľa tradície tento žalm zložil kráľ Dávid, ktorý je Cirkvou uznávaný za svätého. Jeho život však nešiel typickou líniou obrátenia a následného pokroku vo svätosti. Ako mladý muž žil počestnejšie, než keď bol starší. Jeho zásluhy z mladosti uznal aj Boh, ktorý ho dal pomazať za kráľa. Po korunovácii sa stal nespokojným a hrdým.

Jedného dňa v prameňoch Kidrónu videl, ako sa kúpala Betsabe, manželka jeho dôstojníka. Zatúžil po jej objatiach a dopustil sa cudzoložstva. Svoj hriech znásobil tým, že dal zabiť jej zákonného manžela, aby tak zakryl svoje previnenie (2Sam 11). Boh mal Dávida rád, záležalo mu na ňom, preto poslal k Dávidovi svojho proroka Nátana, aby Dávida pokarhal a odhalil mu závažnosť jeho previnenia. Keď bol Dávid konfrontovaný so svojím hriechom, oľutoval ho z celého srdca a dal sa na pokánie. Svoju hlbokú pokoru vyjadril aj napísaním žalmu, ktorý pomohol mnohým ďalším na ceste k zmene života. Doviedol mnohých kajúcnikov na stretnutie s Bohom bohatým na milosrdenstvo (Ef 2, 4).

Sv. Augustín (354-430) napísal k tomu výstižný komentár slovami: Najpožehnanejší Dávidov hriech, tak slávne odčinený! Ó, najšťastnejšia chyba, ktorá priviedla k Dobrému Pastierovi toľko zatúlaných oviec! (St. Augustine, Commentary on the Psalms, II:181).

Žalm sa začína prosbou: Miserere mei, Deus – Zmiluj sa, Bože, nado mnou. Maj so mnou trpezlivosť, vymaž moje zločiny, následky mojich hriechov (por. Komentáre k Starému Zákonu: Žalmy, V:60). Zo slova miserere je odvodené slovo misericordia – milosrdenstvo, láskavosť, ba milujúca láskavosť. Dávid si je vedomý, že mu Boh v minulosti prejavil mnoho láskavosti. Teraz Ho znova o ňu prosí a pridáva svoje doznanie: Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou (Ž 51, 5). V živote sa stanú veci, ktoré sa nedajú vymazať a ktoré majú svoje dôsledky. Môžeme len konštatovať, že sa nikdy s tým nezmierime. Učíme sa však s tým žiť. A nie je ľahké žiť s neustálym vedomím hriechu, zvlášť keď sme predtým zažili intenzívnu Božiu prítomnosť a tešili sa z nej.

Mocný kráľ Dávid je zrazený na kolená a robí úprimné vyznanie svojich previnení. Vyznať hriech znamená zastaviť jeho potláčanie a akýkoľvek pokus o sebaospravedlnenie. Vyznať hriech znamená súhlasiť s Božím hodnotením nášho života, s Božím rozsudkom, ktorý znie: Vinný! Oslobodiť od obžaloby, omilostiť hriešnika, vymazať jeho vinu môže len Boh svojím milosrdenstvom.

Pristavme sa ešte pri jednej závažnej otázke: Keď nám bolo odpustené, keď kajúcnik dostal rozhrešenie, má si naďalej pripomínať svoj hriech? Mať ho stále pred sebou? Alebo je lepšie sa už k nemu nikdy nevracať? Podľa židovského Talmudu, kto sa vracia k svojim hriechom aj po Dni zmierenia, je ako pes, ktorý sa vracia k tomu, čo vydávil; je blázon, ktorý opakuje svoje bláznovstvo – tvrdí starozákonná Kniha prísloví (Prís 26, 11). Iný rabín však hneď namieta, že pripomínať si hriech je chvályhodné, lebo keď sa človek preň trápi a ľutuje, čo sa stalo, to ho napomína, aby podobnú chybu už nikdy nezopakoval.

Jedno je isté, že Boh odpúšťa tomu, kto sa úprimne usiluje o zmierenie a na jeho hriech si viac nespomenie (Jer 31, 34). Boh zahadzuje všetky hriechy (Iz 38, 17), nepripomína ich viac. Akoby na ne úplne zabudol, nepamätal si, lebo už viac nie sú, sú plne zmyté, vymazané. Preto Dávid v žalme prosí: Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného (Ž 51, 12). Prosí, aby ho Pán Boh v budúcnosti chránil, aby sa už viac nepotkol, aby dokázal odolávať pokušeniam.

A ešte pri jednej dôležitej Dávidovej prosbe sa potrebujeme pristaviť. Prosí: Neodvrhuj ma spred svojej tváre (Ž 51, 13). Nech som akokoľvek odporný a špinavý, neskrývaj svoju tvár predo mnou (Ž 102, 3).

Odvrhnutie spred Božej tváre je najvyšším trestom, aký vôbec môže postihnúť človeka. Ide o stratu spoločenstva s Bohom, o vylúčenie z Božej prítomnosti. Presne to postihlo našich prarodičov Adama a Evu. Dávid si uvedomuje, že zradil, že zhrešil, naštrbil dôverné priateľstvo s Bohom. Teraz prosí o jeho obnovu, o novú náklonnosť a priazeň spojenú s vnútornou radosťou (Komentáre k Starému Zákonu: Žalmy, V:65.79-83).

Pane Ježišu Kriste, Bože našej spásy, 
Ty svojou spasiteľnou vášňou hasíš všetky naše zlé vášne. 
Daj nám, svojim služobníkom, 
odpustenie hriechov a odpustenie našej viny, 
aby sme od Teba, Pane, jedného dňa dostali večný život. Amen.
z mozarabskej liturgie, por. Philipp Telemann, Psalm 51, whatdoesitmean.org

Pane, vyslyš moju modlitbu a moje volanie nech dôjde ku Tebe (Domine, exaudi orationem meam, et clamor meus ad te veniat, Ž 102, 2)

V poradí piaty kajúci žalm má názov: Modlitba utláčaného, ktorý v súžení prednáša Pánovi svoje žiale (Ž 102, 1). Modlitba je tvorená vrúcnymi prosbami človeka uprostred veľkého súženia – osobného ale aj spoločenského. Žalm sa začína slovami, ktoré dobre poznáme, lebo ich zvykneme používať v dialogickej forme ako úvod k niektorým modlitbám, ktorými vyprosujeme požehnanie: Pane, vyslyš moju modlitbu a moje volanie nech dôjde ku Tebe (Ž 102, 2). Máme skúsenosť, že mnohé veci nám bránia modliť sa a ďalšie nedovoľujú, aby naše modlitby prenikli do neba. Môže to byť napríklad nedostatok viery, dôvery, pokory alebo úprimnosti. Bol to problém aj u apoštolov, ktorí sa obrátili na Ježiša s prosbou: Pane, nauč nás modliť sa (Lk 11, 1) – správne a dobre sa modliť.

Slová žalmu možno chápať aj ako požiadanie Pána Boha o audienciu, o prijatie a to prv, než Mu predložíme nejakú prosbu: Nechaj ma, Pane, modliť sa takým spôsobom, aby moja modlitba bola úprimným prejavom môjho srdca, plná lásky a oddanosti (por. sv. Robert Bellarmin, cit. The Penitential Psalms: Psalm 101/2, psallamdomino.blogspot.com).

Z dejín vieme, že častokrát aj tí najlepší svätí neboli ušetrení problémov a ťažkostí. Aj dobrým a nevinným  ľuďom sa stávajú zlé veci. Žalmista sa cíti osamelý, je deprimovaný a melancholický, ťažko skúšaný nepriateľmi, ktorí ho špehujú (blueletterbible.org). Uvedomuje si svoju vlastnú vinu ako príčinu depresívneho stavu mysle a chradnutia tela. Okrem toho ho trápi zdevastovanie národa. Je frustrovaný svojou neschopnosťou náležite uctievať Boha v zničenom Jeruzaleme.

V ten deň som cítil obrovskú, hlbokú a bolestnú nespravodlivosť, píše rabín Harold  Kushner (*1935) za všetkých otcov i matky, ktorí videli svoje dieťa trpieť a umierať. Harold bol dobrým človekom. Snažil sa žiť tak, aby obstál v Božích očiach. Pomáhal a slúžil druhým. A predsa, aj jemu zomrel milovaný syn Aaron na zriedkavú chorobu dva dni po svojich štrnástych narodeninách. Ako to mohol ustáť, ako ísť ďalej. Sám odpovedá, že to dokázal iba tak, že si udržal vieru v Boha. Boh, v ktorého veríme, nám nedáva zlé, nespôsobuje bolesť, nie je príčinou tragédie, ale určite nám dáva silu vyrovnať sa s ťažkosťami (Harold S. Kushner, When Bad Things Happen to Good People).

Keď sa nám niečo zlé prihodilo alebo nás postihlo niečo nepríjemné, neužitočná je otázka: Prečo sa mi to stalo? Čím som si to zaslúžil? Nejestvuje na to odpoveď. Lepšia otázka je: Keď sa to už stalo, čo s tým mám urobiť? Pred niekoľkými rokmi bolo v móde heslo Boh je mŕtvy; na jednom aute bola nálepka s textom: Môj Boh nie je mŕtvy; vášho mi je ľúto. Ak by niekto chcel tvrdiť, že Boh je krutý, tak potom veriaci človek by mal dodať: Môj Boh nie je krutý; vášho mi je ľúto (Danica Janiaková, Prečo sa zlé veci stávajú dobrým ľuďom, klub50.sk).

Žalmista v ťažkostiach nenadáva, nevzdáva sa svojho Boha, ale prosí Ho o pomoc pri riešení problémov. Túžba po Bohu posúva aj jeho pokánie do vyššej roviny. Už to nie je pre strach z pekla, ale z odhodlania po svätosti a dokonalej láske. Takáto túžba pretvára, postupne mení človeka ako jednotlivca a tiež kolektívne ako jedného ľudu. Výsledkom je obnovený ľud oslavujúci Pána (Ž 102, 19), vrátená sloboda (Ž 102, 21) a prebývanie v Božej prítomnosti (Ž 102, 29).

Tým hlavným posolstvom žalmu pre nás je, aby sme vo všetkých okolnostiach hľadeli na Pána Boha a mali k Nemu dôveru a to na základe, že Boh je vždy ten istý, večný a nemenný (Barnes’ Notes on the Whole Bible: Psalm 102, studylight.org). Jeho roky sú bez konca (Ž 102, 28); Jeho prísľuby budú isto splnené; všetko, čo povedal, je pravda a všetko, čo si zaumienil, sa stane.

Môj Bože, ak Ťa Tvoj vlastný obraz vo mne, ktorý som tak veľmi poničil, 
neprinúti sa pozerať na mňa, 
nech zvíťazí Tvoje milosrdenstvo, 
lebo čím som odpornejší, tým som úbohejší a nešťastnejší; 
a ak sa Ty nebudeš pozerať na mňa, nič ma neprinúti pozerať sa na Teba. 
por. sv. Robert Bellarmin, cit. The Penitential Psalms: Psalm 101, psallamdomino.blogspot.com

Z hlbín volám k tebe, Pane; Pane, počuj môj hlas (De profundis clamavi ad te, Domine; Domine exaudi vocem meam, Ž 130, 1-2)

Kajúci žalm De profundis, mimoriadne obľúbený v židovskej a kresťanskej tradícii, je chválospevom na zmierenie medzi hriešnikom a Bohom, ktorý je spravodlivý, ale tiež milosrdný. V Knihe Exodus čítame: Boh je vždy milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný. On preukazuje milosrdenstvo tisícom, odpúšťa neprávosť, zločiny a hriech (Ex 34, 6-7).

Žalm sa začína v nešťastí, v intenzívnom utrpení. Niektorí odhadujú, že pravdepodobne bol zložený počas babylonského zajatia alebo na deň pokánia, ktorý určil kňaz Ezdráš, keď sa židovskí vyhnanci vrátili do Jeruzalema (Jeanne Kun, Out of the Depths I Cry to You, O Lord, wau.org). Ezdráš sa vtedy modlil slovami: Bože, Ty si spravodlivý, my sme pred Tebou obťažení takou vinou, že nik preto neobstojí pred Tebou (por. Ezd 9, 15).

Žalmista je zhrozený zo spôsobu, akým žil. Zostala mu horkosť v duši a ťaživé vedomie vlastného previnenia voči Bohu a druhým. Nechce viac byť v tomto stave, na dne života, v bahne, v hlbinách, osamelý so svojou bolesťou. Keď už toto všetko viac nezniesol, začal volať k Bohu. Vnútornú túžbu srdca urobil počuteľnou prosbou: Z hlbín volám k Tebe, Pane; Pane počuj  môj hlas (Ž 130 , 1). Aj naše slová k Bohu častokrát vychádzajú z okolností, v ktorých žijeme, zo skúseností, ktoré máme, a z pocitov, ktoré prežívame. Pred Bohom sme ako ten žobrák s otvorenou dlaňou, ako otrhaný hriešnik, no s nádejou v oku. Pokora pred Bohom, je prvou základnou črtou každej modlitby.

Druhou črtou modlitby má byť naliehavosť, s ktorou prosíme a znova prosíme. A treťou črtou je viera, že Boh je prítomný aj v ťažkých podmienkach ľudského života. Pokora, naliehavosť a viera vedú k dôvere, ako nám prezrádza žalmista, keď hovorí: Spolieham sa na Teba, Pane, moja duša sa spolieha na Tvoje slovo (Ž 130, 5).

Holandská hodinárka neskôr spisovateľka Corrie Ten Boom (1892-1983) za ukrývanie Židov vo svojom dome počas Druhej svetovej vojny bola poslaná do nacistického koncentračného tábora. Raz napísala: Žiadna jama nie je taká hlboká, aby Božia láska nebola ešte hlbšia. A to je to, čo si musíte pamätať, keď vo vašom živote vypadne dno. Boh je stále tam. Keď naňho z hĺbky voláš, bude ťa počuť  (The Hiding Place; por. Ray Fowler, Waiting in Hope). Spomeňme si na mýtnika v chráme. Stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu (Lk 18, 13). Evanjelium hovorí, že bol vypočutý. Odišiel domov ospravedlnený (Lk 18, 14).

Žiaden človek si nezaslúži nebo, pretože všetci sme poškvrnení dedičným hriechom, tým zlom, ktoré sa spája s našimi vlastnými myšlienkami a činmi. Všetci sme hriešnici s množstvom svojich hriechov, ktoré nedokážeme spočítať ani my sami, okrem Boha. Preto sa žalmista pýta: Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí? (Ž 130, 3). Keby tak bolo, všetci máme problém. Všetci, bez výnimky, lebo ešte aj spravodlivý hreší sedemkrát denne (Prís 24, 16). Pane, keď budeš pozerať na záznamy o našich previneniach, kto z nás prežije? Žalm na to nedáva priamu odpoveď, lebo je každému úplne jasná: Nikto. Nikto pred Bohom neobstojí pokiaľ ide o hriech. To však nie je koniec ani žalmu ani nášho ľudského príbehu. Lebo ďalší verš hovorí čosi veľmi podstatné: Ty si milostivý (Ž 130, 4). Boh je Bohom odpustenia. Ak ktokoľvek z nás ľudí obstojí pred Bohom, tak jedine preto, že Boh je milujúci Otec, ktorý odpúšťa.

Pápež sv. Lev Veľký (400-461) použil tento žalm, aby dal biskupovi pokyn, že rozhrešenie by sa nemalo odopierať tým, ktorí vyjadrujú pokánie, bez ohľadu na to, aké sú okolnosti alebo aké pochybnosti môžu byť okolo prípadu, lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie (Ž 130, 7) a toto nemôžeme obmedziť (Introduction to Psalm 129, psallamdomino.blogspot.com).

Spomeňme si, koľkokrát bol k nám Pán Boh milosrdný? Akú veľkú trpezlivosť má s nami? Ako sme už dávno mali a mohli byť potrestaní? On sa vždy zmilúva. Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí (Ž 103, 9-10). Zo svojej veľkej lásky dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale aby mal večný život (Jn 3, 16). Splnil prísľub, s ktorým sa stretávame v závere žalmu: On sám vykúpi Izraela zo všetkých neprávosti (Ž 130, 8).

Večný Otče, pozri, Tvoj Syn Ježiš Kristus bol pre nás ukrižovaný! 
Maj s nami zľutovanie pre Jeho meno, s nami, úbohými hriešnikmi, 
pretože sa s ľútosťou obraciame k Tvojmu nekonečnému milosrdenstvu. 
Françoise Mélanie Calvat z La Salette, 1831-1904

Pane, vyslyš moju modlitbu, pre svoju vernosť vypočuj moju úpenlivú prosbu. 
(Domine, exaudi orationem meam: auribus percipe obsecrationem meam in veritate tua Ž 143, 1)

Celé Sväté Písmo sa prihovára k nám, ale žalmy – tie hovoria za nás (por. Tim Chesterton, Out of the Depths). Kniha žalmov je knihou náboženských hymnov, modlitieb, ktoré zaznamenali starozákonní ľudia. Niektoré z nich sú tritisíc rokov staré a autorom niektorých je kráľ Dávid (1040-970). V žalmoch nachádzame celú škálu ľudských skúseností a emócií – radosť i utrpenie, chválu i hnev, lásku i nenávisť – každú časť nášho ľudského života, dokonca aj tú odpornú, ktorá nás najviac zahanbuje a tou je náš osobný hriech. Žalmy nám umožňujú úprimne si porozprávať s Bohom o všetkom, čo tvorí náš život.

Posledný kajúci žalm má názov: Modlitba v úzkosti. Pri jeho čítaní sme znova svedkami pokorného volania veľkého kráľa Dávida o pomoc. Hoci je kráľom s mnohými poddanými, pred Bohom zostáva mimoriadne pokorným služobníkom, ktorý uznáva svoju nehodnosť a prosí o audienciu, o milosrdné prijatie a vypočutie. Prvé ponaučenie, ktoré nám poskytuje tento žalm, je, že vždy môžeme prosiť Pána Boha o pomoc, aj napriek našim zlyhaniam, pretože Jeho ochota vypočuť naše modlitby nie je založená na našej spravodlivosti. Boh počúva naše prosby, pretože je láskavý, milosrdný a ochotný nás vypočuť.

Žalm bol napísaný v čase, keď sa Saul, prvý izraelský kráľ, veľakrát pokúšal zabiť Dávida. Dávid v žalme vysvetľuje, že je obkľúčený nepriateľom, ktorý ho prenasleduje a zráža k zemi (Ž 143, 3). Je zdrvený, skľúčený, prežíva úzkosť (Ž 143, 11), akoby na pokraji zúfalstva. V tejto pochmúrnej a ťažkej situácii uvažuje. Snaží sa rozpamätať na všetky Božie skutky uplynulých dní, ktorých bol svedkom. Dávid si je vedomý, že mu Boh v minulosti pomohol, že ho zachránil a môže to urobiť znova (Mike Mazzalongo, Penitential Psalms, bibletalk.tv). Vraví: Spomínam si na uplynulé dni, o všetkých Tvojich skutkoch rozmýšľam a uvažujem o dielach Tvojich rúk (Ž 143, 5).

Poukazovaním na Božie skutky nás žalmista pozýva, aby sme si pripomenuli predovšetkým dva druhy Božích skutkov: 
po prvé, samotné dielo stvorenia, viditeľné v prírode a ľudskej spoločnosti; 
po druhé, trvalú Božiu starostlivosť o ľudí počas celých dejín, ktorá sa prejavuje najmä v udalostiach spásy (The penitential Psalms: Psalm 142, psallamdomino.blogspot.com).

Od spomienky na požehnanú minulosť žalmista prechádza k pokornej modlitbe. Prosí, aby mu nebola odňatá Božia priazeň: Neskrývaj predo mnou svoju tvár. Včasráno mi daj pocítiť, že si sa zmiloval nado mnou, lebo sa spolieham na Teba (por. Ž 143, 7-8). Potom prosí, aby ho Pán Boh zachránil pred nepriateľmi, aby vždy dokázal plniť Božiu vôľu a aby mu Pán Boh dal pokoj a radosť (Ž 143, 9-11).

V žalme máme uchovanú aj jednu peknú lekciu pre nás. Tou lekciou je krátke ale veľmi veľké a úprimné vyznanie Dávida, ktorí vraví: Ty si môj Boh; a: ja som Tvoj služobník (Ž 143, 10.12). Tieto slová sú vyjadrením osobného vzťahu s Bohom a posvätného puta, ktoré nás s Ním spája. Máme právo ísť k Všemohúcemu a povedať Mu: Ty si môj Boh (Ž 143, 10). Môj Stvoriteľ a môj Záchranca, Ty si Boh môjho srdca a môjho života, Ty si moje všetko.

Viera a láska k Bohu nás pohýnajú nielen Ho poznať, ale aj usilovať sa plniť Jeho želania. Preto žalmista prosí: Nauč ma plniť Tvoju vôľu (Ž 143, 10). Túto prosbu opakujeme každodenne slovami, ktoré nás naučil Ježiš: Buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi (Mt 6, 10). Tým vyjadrujeme svoju ochotu pokračovať vo vernej poslušnosti voči Bohu, usilovať sa robiť to, čo je Bohu príjemné a milé, čo sa stretne s Jeho súhlasom.

Sme Boží služobníci podľa príkladu samotného Ježiša Krista, ktorý sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 6-7). Neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil (Mk 10, 45).

Apoštol Pavol sa považoval za služobníka Krista Ježiša (Rim 1, 1) a dal si záležať, aby každý vedel, že toto pomenovanie je pre neho veľmi cenné. Hovorí: Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov (1Kor 4, 1). A od služobníkov sa vyžaduje, aby bol každý verný (por. 1Kor 4, 2).

Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, 
moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. 
Veď všetko, čo mám, si mi dal Ty. 
Tebe, Pane, to vraciam. Všetko je to Tvoje. 
Nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. 
Daj mi len svoju milosť a lásku, 
o to prosím a viac nežiadam. Amen. sv. Ignác z Loyoly