Jednou z veľkých postáv Starého Zákona, v ktorej horelo srdce nadšením z Božieho slova je Mojžiš. Nesporne je hlavnou a kľúčovou postavou vyslobodenia ľudu z Egyptského otroctva a jeho putovania cez púšť (Ex 3, 1). Jedného dňa Mojžiš videl, že tŕňový krík horí plameňom, ale nezhára. Vtedy si Mojžiš povedal: Pôjdem a obzriem si ten čudný jav. Prečo tŕňový krík nezhorí. … Boh naňho z tŕňového kríka zavolal: Mojžiš, Mojžiš! On odpovedal: Tu som. I hovoril mu: Nepribližuj sa sem! Zobuj si z nôh obuv, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá! A pokračoval: Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba. … Ja som, ktorý som! (por Ex 3, 1-15). Je to príťažlivá biblická udalosť, ktorá tvorí základný prvok v mozaike spásy. Boh sa dáva spoznať prostredníctvom ohňa; prezrádza svoje meno.

Novšia židovská tradícia naznačuje, že keď sa Mojžiš pozrel do plameňov, uvidel v nich utrpenie svojich duchovných potomkov vrátane množstva Židov, ktorí zažili kruté plamene plynových pecí v Osvienčime a v ďalších koncentračných táborov. Takýto výklad rezonuje s biblickým textom, ktorý hovorí, že Boh počul a videl utrpenie svojho ľudu v Egypte, a prevzal túto iniciatívu s Mojžišom, aby ho vyslobodil.

Prečo dal Boh o sebe vedieť týmto spôsobom? Oheň hovorí o Božej prítomnosti, o tiež, že Boha nemožno skrotiť – je nekontrolovateľný. Ako ľudská civilizácia nemôže byť bez ohňa, tak nemôže jestvovať bez Boha. Kniha Hebrejom tvrdí: Náš Boh je stravujúci oheň (Hebr 12, 29).

Mojžiš na zážitok s horiacim krom zareagoval prosbou, aby mu Boh prezradil svoje meno. Ak poznáme meno druhého, vieme o ňom niečo veľmi dôležité, ba môžeme ho urobiť zraniteľným. Meno, ktoré bolo Mojžišovi povedané – a vysvetlenie, ktoré je k tomu pridané – je prekvapujúce: Ja som, ktorý som. Štyri hebrejské spoluhlásky YHWH, ktoré tvoria Božie meno, sú vo vzťahu s hebrejským slovesom byť. Boh aj po tomto odhalení zostáva nepochopiteľný. Jeho veľkosť nemožno preskúmať (Ž 145, 3).

Nový Zákon pokračuje v opise výnimočnosti Boha, ako to prezrádza reakcia Ježišových učeníkov na lodi, keď jeden druhému hovorili: Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor, i more poslúchajú? (Mk 4, 41). Boh je záhadný, nekontrolovateľný, slobodný, mocný, ale zároveň citlivý a prístupný.

Čo od nás požaduje takéto chápanie Boha, o ktorom môžeme konštatovať, že je známy i neznámy? Tajomstvo je čosi, čo môžeme nekonečne chápať. Nikdy nenastane okamih, aby sme povedali: Už to mám. Už to viem. Vždy nás tajomstvo bude presahovať. Pána Boha nemôžeme držať v ruke. Je to On, ktorý nás otcovský drží vo svojom náručí. Ponecháva nám slobodu a k nej akoby každému opakoval uistenie dané Mojžišovi: Ja budem s tebou (Ex 3, 12).

Táto skutočnosť, že Boh je s nami, že Ježiš kráča vedľa nás, hoci mnohokrát nespoznaný, že hovorí s nami slovami Písma, rozpaľuje naše srdcia, dodáva silu a optimizmus ísť ďalej.

Pane Ježišu, zapáľ ma. Spáľ vo mne všetko, čo tlmí Tvoje svetlo.
Zapáľ plameň v ďalších životoch. Nech pominie tma.
Nech sláva prúdi do tohto sveta a láska ho premieňa.

Svätec, ktorého atribútom je horiace srdce, je biskup a učiteľ Cirkvi sv. Augustín (354-430). Zachovala sa nám od neho táto úvaha:

Nebo, zem a všetko, čo je na nich, mi hovorí, aby som Ťa miloval. Hovoria to všetkým, takže sa nikto nemôže vyhovárať. Čo je to vlastne, keď svojho Boha milujem? Spytoval som sa zeme a povedala: Ja to nie som. To isté mi povedali všetky stvorenia zeme. Spytoval som sa mora, priepastí, živočíchov, povedali mi: Nie sme tvojím Bohom; hľadaj nad nami! Obrátil som sa na nebo, slnko, mesiac a hviezdy. Svorne odpovedali: Ani my nie sme Bohom, ktorého hľadáš! Vtedy som povedal: Hovorili ste mi o Bohu a tiež že vy nie ste Bohom, povedzte mi teda niečo o Ňom! A tu zvolali veľkým hlasom: On je náš Stvoriteľ (Ž 100, 3). Môj skúmajúci pohľad bol otázkou, ich krása bola odpoveďou (por. Sv. Augustín, Vyznania, X.VI).

V biblickom opise stvorenia sa pri každom diele opakuje jedno konštatovanie: Boh videl, že je to dobré. Ale je tu ešte jeden zaujímavý detail. Kým po každom diele stvorenia sa konštatuje, že bolo to dobré, po stvorení človeka Kniha Genezis dodáva: Bolo to veľmi dobré (Gn 1, 31).

Jeden z nezabudnuteľných momentov ľudských dejín sa uskutočnil 24. decembra 1968. Traja astronauti v kozmickej lodi Apollo 8 po prvýkrát obleteli Mesiac. Vzdialili sa od Zeme natoľko, že sa pohľad na Zem zmestil do zorného poľa ľudského oka a videli ju naživo ako celok. V priamom televíznom prenose každý z astronautov na čele s kapitánom Frank Bormanom (*1928) prečítal úryvok z biblického príbehu o stvorení sveta ako je zaznamenaný Knihou Genezis. Počuť prvé verše Svätého Písma čítané v deň Narodenia Pána a z priestoru kozmu – u mnohých spôsobilo rozhorenie srdca.

Božia sláva – prejavená v kráse, veľkosti a nádhere stvorenia – nadobúda úplne iný rozmer v Kristovi. Boh sa stáva viditeľným v  betlehemskom Dieťati, v Ježišovi, ktorého najvyšší okamih slávy sa odohrá na kríži. Boh zjavuje svoju slávu skôr v slabosti a zraniteľnosti ako v moci a sile.

Podobne tomu bolo aj s učeníkmi na ceste do Emauz. Neznámemu spoločníkovi rozprávali o smútku a sklamaní z udalostí na Kalvárii. Keď im na sklonku dňa Ježiš rozdelil jednoduchý chlieb pochopili, kto bol ich spoločník na smutnej ceste z Jeruzalema a kto zmenil ich skľúčenosť na horiace srdce.

Evanjelium jasne hovorí, že Ježiš prišiel na svet (Jn 1, 9), aby v Ňom bol oslávený Boh (por. Jn 13, 31) a tiež aby sme mali život hojnejšie, večný život (por. Jn 10, 10; 17, 2-3). Život, ktorého náplňou je oslava Boha, vnímanie krásy Jeho stvorenia, starostlivosti o nás, a vedomosť, že sme pozvaní mať účasť na Božej sláve, udržiava v našom srdci plameň nádeje, očakávania a lásky.

Nebo i zem … Ty, Pane, Ty si ich teda stvoril,
sú krásne, dobré a jestvujú, lebo i Ty si krásny, dobrý a jestvuješ.
Pravdaže, nie sú zas také krásne, dobré a nejestvujú tak isto ako Ty,
v porovnaní s Tebou nie sú vlastne ani krásne, ani dobré, ani nejestvujú.
Vieme to a za túto svoju vedomosť Ti ďakujeme!
Keď však porovnáme svoju vedomosť s Tvojou,
vtedy naša vedomosť je vlastne nevedomosť. (Sv. Augustín, Vyznania, XI.IV).

Kniha Genezis píše o patriarchovi Izákovi, že vo svojej starobe stratil zrak. Keď cítil, že sa blíži jeho smrť, požiadal svojho syna Ezaua, aby mu pripravil obľúbené jedlo, že potom mu udelí svoje požehnanie na celý jeho ďalší život. Počula to Izákova žena Rebeka a prehovorila syna Jakuba, aby šiel k otcovi a správal sa, že je Ezau. Podvedený Izák tak namiesto Ezaua požehnal Jakuba. Keď to Ezau zistil, zanevrel na brata a chcel ho zabiť. Jakub, aby sa zachránil, ušiel z domu do ďalekej cudziny.

Po dvadsiatich  rokoch pobytu v exile sa Jakub vracia späť do otcovského domu, ale má strach z hnevu svojho brata. Preto sa modlí k Bohu: Vysloboď ma z Ezauových rúk, lebo sa veľmi bojím, aby ma nezahubil (por. Gn 32, 12). O pár dní na to, mal Jakub záhadné stretnutie s Bohom, počas ktorého Ho žiadal o požehnanie. Jakub pomenoval miesto stretnutia nazvom Fanuel – Božia tvár, lebo ako vysvetľuje: Videl som Boha z tváre do tváre a pritom som ostal nažive! (Gn 32, 31). Keď Ezau zbadal, že prichádza Jakub, vyšiel mu v ústrety a objal ho. Obaja sa rozplakali. Jakub povedal svojmu bratovi: Tvoja tvár je pre mňa podobná Božej tvári, lebo si ma prijal s takou milosťou (por. Gn 33, 10).

Podľa Knihy Exodus Pán sa rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom (Ex 33, 11). Vo všeobecnosti, podľa Starého Zákona je nebezpečné vidieť Božiu tvár. Veď v Knihe Genezis je zaznamenané, ako Boh hovorí Mojžišovi: Moju tvár nemôžeš vidieť, lebo niet človeka, ktorý by mňa videl, a ostal by nažive! (Gn 33, 20). Starozákonný človek naozaj pociťoval bázeň a strach z priameho stretnutia Boha, aj keď na druhej strane dokázal prísť pred Boha priamo so všetkými ľudskými emóciami a hovoriť s Ním ako s priateľom.

Nový Zákon, presnejšie sám Ježiš prináša zmenu. Filipovi vyčíta: Ako môžeš hovoriť: „Ukáž nám Otca?!“ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Filip, kto vidí mňa, vidí Otca (por. Jn 14, 9-10). Vidieť Kristovu tvár spôsobuje vnútornú zmenu – ako to spomína apoštol Pavol: My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz (2Kor 3, 18). Ak nie sme ochotní sa zmeniť, potom je naozaj príliš nebezpečné vidieť Božiu tvár.

Čo povedať na neznámu tvár z cesty do Emauz? Ježišova tvár akoby zostávala nepoznaná učeníkmi, keď kráčali po ceste. Zmena v ich vnímaní nastala až keď boli v dome pri stole účastní lámania chleba. To je spôsob, akým sa Boh rozhodol dať sa spoznať a meniť nás.

Svätý Otec František prezradil mladým v Severnom Macedónsku (Skopje, 7.05.2019), čo považuje za jedno z veľkých ponaučení, ktoré sa mu dostalo. Bol to rozhovor medzi štyrmi očami. A dodal: Vstúpili sme do veku technologického prepojenia, avšak žalostne málo vieme o komunikácii. Sme navzájom príliš prepojení, ale málo zapojení. Zapojenie si vyžaduje život, byť a zdieľať dobré časy, ale aj menej dobré časy. Úprimné slová medzi štyrmi očami dokážu rozohriať srdce. Nesporne k takým slovám patrí evanjelium, pri čítaní ktorého sa stretávame s osobou Ježiša Krista a Jeho slovom.

Nepochybujem o tom, že Ťa milujem. Som si tým istý.
Svojím slovom si zranil moje srdce a ja som si Ťa zamiloval. (Sv. Augustín, Vyznania, X.VI).

Medzi krutých a neoblomných mužov v dejinách spásy patrí egyptský faraón. Napriek krutým ranám, ktoré postihli Egypt, neustúpil, nesúhlasil s požiadavkou Mojžiša, aby prepustil Izraelitov z krajiny. Faraónovo srdce ostalo zatvrdnuté (napr. Ex 7, 22; 8, 11.15.28; 9, 7.12.34; 10, 20.27). Podľa Starého i Nového Zákona jednou z najhorších vecí, ktorá sa môže človeku prihodiť je zatvrdnuté, otupené srdce (Ex 9, 12; Mk 8, 17). Srdce vzdorovité, neschopné zmien, vnútorne namyslené a pyšné. 

Jestvujú rozličné príčiny, pre ktoré sa srdce stane zatvrdlivé: 
Prvou môže byť bolestná skúsenosť a sklamanie. Tak tomu bolo v prípade emauzských učeníkov, alebo aj apoštola Tomáša, ktorý odmietol uveriť v Ježišovo zmŕtvychvstanie, keď mu o tom apoštoli rozprávali (Jn 20, 25). 
Druhou príčinou chladného srdca je uzatvorenie sa do seba, izolovanie sa od ostatných. Tvrdé srdce nie je otvorené voči druhým, niet v ňom miesta pre iných (2Kor 6, 12). Nemiluje. Iba vtedy, keď milujeme jeden druhého, je v nás Boh a Jeho láska (1Jn 4, 12). Preto by srdce malo byť často pri ohni Božieho slova, kde sa tvrdosť roztápa ako ľad, kde ešte aj med býva redší. Žalmista vyzýva: Čujte dnes jeho hlas: Nezatvrdzujte svoje srdcia (Ž 95, 8).

Aké srdce má Boh? Celosvetová potopa z čias Noema naznačuje, že Boh má citlivé srdce. Keď videl, že ľudská neresť na zemi je veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca je ustavične naklonené na zlé … bol skormútený v srdci (Gn 6, 5-6), trápilo Ho to. Ťažko a bolestivo robil rozhodnutie. Biblista a odborník na Starý Zákon, Dennis Trevor, poznamenáva, že jediný spôsob, ako dokáže vysvetliť potopu ľudstva z Noemových čias je predstava, že ten oceán, po ktorom sa plavila archa, bol tvorený Božími slzami (The Book of Books: The Bible Retold).

Nevieme, či to tak bolo. Ale určite prekvapuje, že potopa akoby spôsobila v Bohu nezvratnú zmenu. Vie, že zmýšľanie ľudského srdca je od mladosti zlé (Gn 8, 21). Naďalej Ho bude trápiť ľudská zloba, ale odteraz pristúpi k svojmu stvoreniu s neobmedzenou trpezlivosťou a znášanlivosťou. Toto je skutočne čosi úžasné, čosi tak dôverné medzi Bohom a ľudstvom – od srdca k srdcu.

Dejiny spásy dosvedčujú, že Boh má chápajúce srdce, že sa podieľa na ľudskej radosti i smútku. Teší sa z nás a smúti s nami. Má radosť, keď vidí ako hriešnik robí pokánie (Lk 15, 7). Zmocňuje sa Ho žiaľ, keď vidí zármutok a pokorenie svojho ľudu (Jer 8, 18). Stal jedným z nás, stotožnil sa s nami vo všetkom okrem hriechu (Flp 2, 6-7). V Ježišovi vzal na seba naše previnenia a náš zaslúžený trest, aby smútok premenil na radosť.

Potvrdením sú aj učeníci na ceste do Emauz. Na začiatku sú smutní; v  závere sú nadšení s horiacim srdcom. Ich radosťou sa stal vzkriesený Kristus. V dôvernom rozhovore od srdca k srdcu, v delení požehnaného chleba, v blízkosti vzkrieseného Pána nadobudli radosť, odvahu a nadšenie, s ktorou sa vybrali späť do Jeruzalema oznámiť, že Ježiš žije.

Aké je naše srdce?

Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty.
Pozri, či nejdem bludnou cestou, veď ma po ceste k večnosti (Ž 139, 23-24).

Dvaja Ježišovi učeníci sklamaní z posledných udalostí v Jeruzaleme vyrozprávali všetko neznámemu cudzincovi, ktorý sa k nim pridal cestou do Emauz. On im položil otázku k ďalšej úvahe: Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy? (Lk 24, 26). A začal im na podklade Svätého Písma osvetľovať zmysel posledných udalostí, zvlášť toho, aké podstatné miesto má obeta v príbehu lásky Boha k ľuďom. Láska a obeta sú vždy vzájomne úzko prepojené.

Sväté Písmo, keď prvýkrát použije slovo milovať spojí ho s obetou. Tak na začiatku dvadsiatej druhej kapitoly knihy Genezis Boh vyzýva Abraháma: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Morja! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem (Gn 22, 2). Spoločné kráčanie Abraháma a Izáka na vrchol hory, bolo náročnou cestou pre obidvoch. Abrahám mal rád svojho syna a Izák mal rád svojho otca. Nakoniec Izák nie je obetovaný, lebo ho nahrádza baránok, zachytený v kroví. Avšak nesporná a nespochybniteľná je Abrahámova viera, poslušnosť a láska k Bohu a jeho ochota z tejto lásky obetovať to najcennejšie.

V Evanjeliu podľa Jána je slovo milovať tiež prvýkrát použité v spojení s obetou. V tretej kapitole čítame: Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život (Jn 3, 16). Aj tu sa spomína Otec a Syn, aj tu máme lásku spojenú s obetou. Ježiš sa stáva novým Izákom, ktorého smrť na kríži znamená ísť ďalej, než v prípade Abrahámovho syna, lebo v Ježišovom prípade nenastane na poslednú chvíľu náhradné riešenie s baránkom. Ježiš sám sa stáva obetovaným baránkom, ktorý sníma hriech sveta (Jn 1, 29).

Prví kresťania vychádzali z podobnosti príbehu zamýšľaného obetovania Izáka so skutočným obetovaním Krista na kríži. V oboch prípadoch významnou zmienkou je drevo, na ktorom má byť obetovaný Izák a na ktorom je obetovaný Kristus. V oboch prípadoch ide o ťažkú cestu, ktorá je spojená s námahou, s vnútorným napätím a utrpením. A čo je najpodstatnejšie túto cestu prežívajú spolu otec a syn: Abrahám a Izák, Boh a Kristus.

O niekoľko rokov neskôr apoštol Pavol vyjadruje presvedčenie prvých kresťanov slovami: Keď Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s Ním nedaroval všetko?! (Rim 8, 32). Medzi láskou a obetou jestvuje vnútorný vzťah. Pre tých, ktorých milujeme, sme ochotní obetovať veľa, ba vzdať sa všetko. Ako povedal Ježiš: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov (Jn 15, 13).

To je pre nás výzvou, aby sme si ešte viac uvedomili obetujúcu sa lásku nebeského Otca. Ježišov kríž znášajú spolu Otec a Syn. Tak veľmi nás Boh miluje. Asi to nikdy plne nepochopíme a nedoceníme. Ale o čo sa určite môžeme každý deň pokúsiť je, aby sme na Božej láske zapaľovali lásku v svojom srdci. Lebo v deň, keď prestaneme horieť láskou, ľudia zomrú od zimy (Unknown).

Najsvätejšie Srdce Ježišovo, Tvoje srdce je rozpáleným ohniskom lásky.
Zapáľ moje srdce ohňom, ktorým horí Tvoje. Nech sa moje srdce zjednotí s Tvojím.
Nech Tvoja vôľa je normou všetkých mojich želaní a skutkov. (por. Sv. Gertrúda).