Veľkňazi Starého zákona spolu so staršími a zákonníkmi, teda celá židovská veľrada odovzdali Ježiša Pilátovi a vzniesli proti nemu mnohé obvinenia. Evanjelista Marek zaujímavo poznamenáva o Pilátovi, že vedel, že veľkňazi to urobili zo závisti (Mk 15, 10). Kam až siaha ľudská závisť?! Na Nevinného.

Keď už bol na kríži dav ľudí sa vysmieval Ježišovi: Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš. Jeden zo zločincov, ktorý bol s Ježišom ukrižovaný, podgurážený pokrikmi davu, provokoval Ježiša: Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás (por. Lk 23, 35.39). Inými slovami, akoby povedal: Keby som ja mal tú moc, zostúpil by som z kríža, pohlušil nepriateľov a ukázal by som, čo je skutočná moc. Tento odsúdený zločinec nám pripomína ďalší zo siedmich hriechov, a tým je závisť.

Závisť je smútok nad tým, že sa druhému dobre vedie. Závistník považuje česť, ktorej sa dostalo inému, za potupu seba a preto sa zarmucuje. Závisť zabíja lásku. Prejavuje sa nezhodami, nenávisťou, škodoradosťou, ohováraním, potupovaním, opovážlivým posudzovaním, žiarlivosťou a klebetami. Keď obžalúvame iných, ako keby sme hovorili: Ja nie som taký. Považujeme sa za čnostnejších a nevinnejších ako sú oni.

V našej dobe si závisť odela podobu ekonomickú. Chudobnejší nenávidia bohatších, lebo sami túžia po bohatstvách. Tí, ktorí nemajú, sa pohoršujú nad vlastníctvom tých, ktorí majú, a pritom nimi samými lomcuje túžba po bohatstve. Závistlivec sa zameriava len na seba, nikdy nemysli na zodpovednosť a zle využíva každý dar.

Keďže závisť je dnes vo svete až príliš rozšírená, nesmieme uveriť ani jednému percentu ohováračských slov, ktoré počúvame na svojich blížnych. Uvážte, čomu všetkému kajúci lotor nesmel venovať svoju pozornosť, čomu všetkému nesmel veriť, aby poznal skutočnú pravdu. Nesmel uveriť súdu závistlivých sudcov, výsmechu zákonníkov, rúhaniam zvedavých divákov žiadostivých vraždy, závistlivým provokáciám zlého lotra. Veľmi mnoho indícii je na to, že za každou štipľavou poznámkou, za každým neprajným slovom skrýva sa žiarlivosť a závisť. Je osožné si pripomenúť, že pod stromom, ktorý má veľa dobrého ovocia, vidno aj najviac polámaného dreva. To by malo byť útechou pre tých, ktorí sú predmetom útokov.

Kdesi som čítal, že kajúci lotor sa volal Dizmas. Neprejavil nijakú závistlivú túžbu po Majstrovej moci, iba súcit s jeho nevinným utrpením: dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé (Lk 23, 41). Nebolo v ňom ani trocha závisti. Nechcel nič, nežiadal nič, len odpustenie: Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva (Lk 23, 42)                 

Traja boli ukrižovaní vedľa seba: salvandus, Salvator a salvatus. Lotor, ktorý mohol byť spasený, Spasiteľ a lotor, ktorý bol spasený. Ich kríže akoby mali nápis: Závisť – Milosrdenstvo – Súcit. Nazdávali by sme sa, že prvou vykúpenou dušou na Kalvárii by mal byť svätec. Ale v Božom pláne toto privilégium dostáva kajúci lotor a sprevádza Kráľa kráľov pri Jeho vstupe do raja:
     Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 43). Druhá veta z kríža upozorňuje, aby sme sa chránili závisti.

Istého človeka s povesťou banditu a vraha odsúdili na smrť. Niekoľko minút predtým vyslovil žiadosť vstúpiť do Cirkvi. Bol pokrstený, dostal prvé prijímanie a posledné pomazanie. Niektorí veriaci protestovali: To je nehorázne, také dačo?! Hrozné, závidieť ešte aj spásu duše! Pozor na hriech závisti. Prečo by sme sa nemali skôr tešiť z Božieho milosrdenstva? Veď konečné vyznanie toho človeka bolo vyznaním kajúceho lotra.Na Kalvárii jeden lotor bol spasený. Nech si teda nikto nezúfa. Jeden lotor bol zatratený, nech si teda nikto nič nenamýšľa! Majme sústrasť s úbožiakmi a Božie milosrdenstvo nám bude odmenou. Učme sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu (Mt 12, 7).

Jedného dňa navštívila sv. Jána Vianneya, farára v Arse, istá žena a povedala mu: Môj manžel už dlhé roky nebol na omši, ani nepristupoval ku sviatostiam. Spadol z mosta a utopil sa. Umrel dvakrát. Mŕtve je jeho telo i duša. Svätý farár odvetil: Pani, medzi mostom a vodou je malá vzdialenosť. Tá vzdialenosť nám zakazuje súdiť.

Kajúceho lotra spasila vzdialenosť medzi dvoma krížmi. Tá vzdialenosť stačila, aby si uvedomil vlastný hriech, prosil o odpustenie a dosiahol Božie milosrdenstvo.

Ježiš Kristus priniesol nebeskému Otcovi svojim utrpením a smrťou na kríži vynáhradu za všetky hriechy a urážky, ktoré ľudia spôsobili a spôsobujú Pánu Bohu. Trpel a zomrel aj za hriechy voči šiestemu prikázaniu Desatora. Za všetky nečisté myšlienky a túžby, mal tŕňovú korunu; za zmyselné  hriechy Mu strhli odev; ako náhradu za telesnú príjemnosť bolo možné spočítať všetky Jeho kosti. Písmo hovorí o Ňom akoby bol až strestaný a pokorený Bohom (por. Iz 53, 6). Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po Ňom túžili.  (Iz 53, 2).

Pri náhrade za hriechy zmyselnosti Kristus išiel ešte ďalej. Potvrdzuje to jedna zo siedmich viet vyrieknutá na kríži, ktorú venoval svojej mame. V tej chvíli tam boli dvaja bez hriechu: Kristus na kríži a jeho mama pod krížom. Trpeli obaja za všetkých hriešnikov minulosti, prítomnosti a budúcnosti.Ježiš v tomto svojom utrpení pozbavený všetkého sa vzdáva práva na lásku vlastnej matky. Zabúda na seba, len aby druhým nikdy nechýbala láska. Daroval nám svoju matku. Pozerá na ňu a vraví:
     Žena, hľa, tvoj syn. Díva sa na svojho učeníka Jána a hovorí: Hľa, tvoja matka (Jn 19, 26-27). Tieto Ježišove slová obsahujú v sebe dvojité posolstvo:

I. Mať vyšší predmet lásky, než je telo
Nezriadené užívanie telesných rozkoší nazývame slovom nečistota. Pán Boh ustanovil telesnosť aj pre potešenie, ktoré pripojil výslovne k manželskému úkonu, ktorým muž a žena odovzdávajú život budúcej generácii. Hriechom je akýkoľvek vzťah mimo manželstva a tiež také užívanie v manželstve, ktoré egoisticky hľadá iba svoje dobro.

Atmosféra dnešnej doby sa snaží nastoliť znamienko rovná sa medzi vzťahom lásky a telesnosťou. Stretávame sa s degradáciou ľudského tela, ktoré je odsudzované do čisto biologickej oblasti. Smutným dôsledkom je, že čím viacej rastie hriech, tým sa väčšmi zmenšuje pocit hriechu. Duše viacej hrešia a menej ich to trápi; vrátane predmanželského života, manželskej nevery a rozpadu manželského spolunažívania.

Príčina morálneho úpadku je obyčajne v tom, že poniektorí odsunuli úplne bokom slová Svätého Písma: Miluj Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého (por. Mk 12, 30-31). Napĺňanie tohto ideálu v bežnom živote požaduje aj určitú obetu, vzdanie sa niečoho pre niečo iné. Keď mladý muž dáva žene svoje srdce a ponúka jej manželstvo, tým jej hovorí: Vyvolil som si teba, a tiež: Nezvolil som si žiadnu inú, na žiadnej inej mi nezáleží, vzdávam sa ich pre teba. Svoje dievča si tak váži a cení, že sa zrieka iných kvôli nej.

II. Mária je útočišťom hriešnikov
Najčistejšia Božia Matka tri hodiny hľadela na zakrvavené telo svojho Syna, pozerala na to, čo urobili s Nevinnosťou a Čistotou. V tých najkrutejších hodinách života mala za spoločnicu obrátenú hriešnicu. Pamätala si ako kedysi Ježiš povedal: neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva (Mt 21, 31). Teraz vedľa nej stojí omilostená Magdaléna. Čo by asi na to povedali dnešné zlé a klebetné jazyky, keby videli svätú Matku v spoločnosti ženy, o ktorej všetci vedeli, že predávala svoje telo?

Kritériom a mierou, podľa ktorých si vážime priateľov, je túžba po ich prítomnosti vo chvíľach najväčšej potreby. V ten deň Magdaléna pochopila, prečo je Mária útočišťom hriešnikov. Aj my môžeme s istotou počítať, že Božia Matka rada príjme našu spoločnosť. Nejestvuje dôvod, prečo by mali stratiť odvahu tí, ktorí klesli. Z Golgoty zaznieva veľmi silné posolstvo nádeje pre každého: stále hľadajte, prichádzajte a utiekajte sa k tej láske, ktorá je na kríži a pod krížom, k Ježišovi a k Márii.

Apoštol Pavol napísal o Ježišovi, že sa uponížil, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8). Tým priniesol nebeskému Otcovi vynáhradu za všetky hriechy a teda aj za pýchu, povýšenectvo a nadutosť.

Pýcha je nezriadené vyzdvihovanie seba a svojich vlastností nad druhých. V Starom zákone pýchou označovali niečo čo sa vzdúva, prekypuje; v prenesenom slova zmysle všetko, čo je naduté a  namyslené. Ostatné hriechy sú zlými skutkami, ale pýcha je nielen zlom ale vtiera sa aj medzi dobré skutky, aby ich zneužila a udusila. Je koreňom všetkých hriechov (Ekl 9, 15), predchádza pád (Prís 16, 18), je prameňom skazy a veľkého nepokoja (Tob 4, 13). Dokáže opantať človeka až natoľko, že jeho srdce sa odvráti od Stvoriteľa (por. Sir 10, 15).

Apoštol Pavol sa pýta: Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal? (1Kor 4, 7). Či azda hlas, krása, nadanie ba i bohatstvo, nie sú Božie dary, ktoré nám Pán Boh a hneď môže odobrať? Ak sme si vedomí určitej danosti, nejakého daru, potom nám treba zaň ďakovať a dať do služby druhým. Koľkým spevákom, rečníkom, hudobníkom, hercom, lekárom, profesorom príde na um poďakovať sa Bohu za talent, ktorý im umožňuje vynikať v povolaní? Z desiatich uzdravených sa vrátil iba jediný, ktorý ďakoval. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde?“ (Lk 17, 17). Nezabúdajme na vďačnosť.

Svoje vlohy, dary a schopnosti nemáme ani preceňovať ani podceňovať. Človek, ktorý má stoosemdesiat centimetrov, nebude poníženým, ak povie, že má o desať menej. Pokora je pravda; a to znamená uznávať dary ako dary a chyby ako chyby. Máme zmýšľať o sebe pravdivo. Z hmotného hľadiska máme veľmi malú cenu. Ľudské telo obsahuje železo iba na jeden klinec, cukor na dve kocky, tuk na sedem kúskov mydla, fosfor na dvetisíc zápaliek a magnézium na jednu fotografiu. Z chemického hľadiska hodnota nášho tela je menej než desať euro. Duchovne však máme väčšiu cenu ako celý vesmír, vyplýva to z evanjeliovej otázky. Čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! (Mk 8, 36).

Sväté písmo spomína dvoch mužov, ktorí prišli do chrámu modliť sa. Farizej, ktorý sa chválil dobrými skutkami, bol odsúdený. Totiž tí, čo konajú dobro, aby ich ľudia videli, počujú prísne slová: Už dostali svoju odmenu (Mt 6, 2). Na druhej strane, mýtnik, ktorý v tom istom čase si priznával svoju hriešnosť a prosil o odpustenie, bol ospravedlnený. Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť (Jak 4, 6; 1Pt 5, 5).

Najdokonalejší príklad poníženosti máme v Ježišovi Kristovi. Pri poslednej večeri sa zohol a umýval nohy učeníkov. A potom povedal: Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať (Jn 13, 14). Po večeri sa ponížil až na smrť na kríži (por. Flp 2, 8). Tam na kríži vyslovil slová plné pokory a poníženia:
          Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? 

Tento Ježišov výkrik nám pripomína, aby sme sa nevychvaľovali, lebo Boh sa pyšným protiví. Máme sa usilovať o pravú poníženosť o pokoru. Byť si vedomí vlastnej nedokonalosti a hriešnosti, nebyť sebcami, ale rešpektovať druhých. Opravdiví ľudia bývajú dobrosrdeční, chápaví, ponížení, nerozprávajú o svojich prednostiach. Podobajú sa sv. Filipovi Neri, ktorý jedného dňa videl ako vedú zločinca do väzenia. Vtedy poznamenal: Hľa, Filip Neri bez Božej milosti.

Príkladom pýchy a nadutosti je Goliáš. Vzorom pokory je Dávid. Všetci sa báli Goliáša, bol mocný, takmer nepremožiteľný. Goliáš sa obliekol do brnenia z kovu, v ruke držal obrovskú kópiu. Malý pastier Dávid bol bez brnenia, bez obranného štítu, nemal žiadnu výzbroj, iba pastiersku palicu, prák a päť hladkých kameňov z potoka. Goliáš pohrdol Dávidom, preklínal ho a vravel mu: Čo som pes, že ideš proti mne s palicou? Dávid mu odpovedal bez toho, aby sa vystatoval vlastnou silou: Ty ideš proti mne s mečom, kopijou a oštepom, ja však idem proti tebe v mene Pána zástupov. Keď sa Goliáš blížil, Dávid siahol rukou do kapsy, vytiahol z nej kameň a zasiahol Goliáša do čela a tak ho premohol (por. 1Sam 17).

Starozákonný Dávid je predobrazom poníženosti Ježiša Krista. Náš Pán sa vybral poraziť pýchu drevom kríža a so svojimi  piatimi  ranami. Rozhodnime sa byť ponížení a nepovyšovať sa nad iných! Myslime čím častejšie na Ježiša, ktorý sa pre nás a pre našu spásu ponížil až na smrť kríža. Vzdal sa Božej útechy, dovolil zaodiať Božskú všemohúcnosť do odevu našej ľudskej slabosti.

Ježišu tichý a pokorný srdcom, sprav naše srdce podľa srdca svojho.

Žíznim (Jn 19, 28) – jedno slovo, v poradí piaty výrok z výšky kríža. Vyjadruje Ježišov hlad a smäd. Pripomína nám, že jestvuje dvojaký hlad a smäd, a to tela a duše. Ježiš na kríži túžil po našich srdciach a dušiach. Spomeňte si na príbeh so Samaritánkou pri Jakubovej studni. Ježiš jej povedal: Daj sa mi napiť, a hneď za tým: keby si vedela, kto je ten, čo ti hovorí: „Daj sa mi napiť“, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu (Jn 4, 7.10). Ježiš túžil dať do poriadku srdce Samaritánskej ženy. Podobne túži po nás a chce, aby sme my túžili po Ňom. Preto hovorí: Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka (Jn 6, 27).

Dante hovorí o obžerstve ako o prílišnej láske k potešeniu. Podstatou obžerstva je nezriadené jedenie a pitie a mrhanie jedlom. Rozum káže toľko jesť a piť, koľko si vyžaduje naša prirodzenosť. Pod pojem obžerstva zaradzujeme aj alkoholizmus a niektorí tu pridávajú aj drogovú závislosť. Obžerstvo v akejkoľvek forme zahlušuje a uspáva svedomie, zaťažuje ducha, pozbavuje rozumu. Veď sa hovorí: Ešte aj rozum prepil.

Obžerstvo vidíme u boháča, ktorého spomína evanjelium. Nehovorí sa tam, že by boháč bol nejakým zvrhlíkom, že by neplatil dobre svojim zamestnancom, alebo že by bol nemravník. Podobenstvo spomína, že ten boháč každodenne skvostne hodoval. Skončil v pekle, bez jedla a vody; kým žobrák sa dostal do neba (por. Lk 16, 19-31). Pán Ježiš povedal: Beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu! Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať! (Lk 6, 24-25).

Keď ľudia začnú zabúdať na svoje duše, vynakladajú ohromnú starostlivosť o svoje telá. Koľko hodín a peňazí venujeme vo fitnes a vo wellness. Keď si máme na päť minút pokľaknúť pred Bohom a pomodliť sa, hneď protestujeme, že je to priveľa. Pridajme k tomu sumy utrácané mužmi i ženami v krčmách a baroch! Až príliš veľa sa pije, až príliš sa staráme o to, čo budeme jesť a čo piť a čo si oblečieme. Ježiš nám radí, aby sme o tieto veci neboli ustarostení (Lk 12, 22.29).

Človek má poznať správnu mieru, má byť striedmy v jedení a pití. Po telesnej stránke to odporúča medicína a to kvôli normálnej váhe a dobrému zdraviu. Po duchovnej stránke čnosť striedmosti umožňuje sa lepšie sústrediť na cieľ, podstatu a náplň života.

Poviete, že aj Ježiš sa zúčastnil na hostinách a nie raz. Áno, je tomu tak, ale Ježiš vždy využíval spoločné stolovanie s ľuďmi na vytváranie a reparovanie vzťahov (por. M. Bubák, Obžerstvo, UPC Bratislava 27.03.2006). Ba navyše, sám seba nám zanechal pod spôsobom chleba a vína počas slávnostnej večere, pred svojím umučením. Vraví: Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj (Jn 6, 55).

Zvolaním z kríža Žíznim nás Ježiš upozorňuje: Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil (Lk 21, 34). A tiež nám pripomína, aby tak ako On túžil po nás aj my sme neustále túžili po Bohu. Niečo na spôsob Starozákonného žalmistu Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu (Ž 63, 2-3). Preto žime počestne ako vo dne; nie v hýrení a opilstve (Rim 13, 13). Nech naša duša stále žízni po Bohu, po Bohu živom (Ž 42, 3).

Ježiš na kríži pozbavený všetkého, nemá nič. Svoju Matku odovzdal Jánovi, odev vojakom, krv zemi, telo uložia hrobu. Nebudú spory, hádky ani súdy pri deľbe Jeho majetku. Všetkého sa vzdal ako náhradu za lakomstvo. Svoj život plne odovzdal Bohu:
          Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (Lk 23, 46).

Počas troch rokov verejného účinkovania nemal nad sebou vlastnú strechu: Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť (Mt 8, 20). Často obracal ľudské srdcia od pomíňajúcich sa vecí k trvácnym hodnotám. Varoval pred lakomstvom: Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady (Mt 6, 19-20a). Ježišov život práve tak ako Jeho smrť na kríži boli vynáhradou aj za hriech lakomstva a zároveň varovaním pred touto neresťou. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak zablúdili od viery a spôsobili si mnoho bolesti (1Tim 6,10).

Lakomstvo je nezriadená túžba po veciach tohto sveta, ktorou sa človek príliš zameriava na hromadenie bohatstva. Prejavuje sa spôsobom akým sa majetky získavajú a skúposťou ako sa užívajú. Ak človek vlastní veľké bohatstvo ešte to neznamená, že je lakomcom. Vlastníctvo hmotných vecí je zákonné a nevyhnutné, aby nám umožnilo žiť podľa nášho postavenia, zmierňovať utrpenie druhých, pomáhať pri šírení Božieho kráľovstva a tak si spasiť dušu. Lakomstvo spočíva v tom, že sa bohatstvo vyhľadáva ako cieľ a nie ako prostriedok pre spomenuté ciele. Lakomstvo sa netýka iba bohatých. Touto neresťou môže byť nainfikovaný aj chudobný, lebo lakomstvo je záležitosťou prázdneho srdca a nie plnej peňaženky. K predposlednému Ježišovmu výkriku z kríža je vhodné pripojiť dve poučenia:

I. Čím väčšie zväzky nás pútajú k zemi, tým ťažšie sa nám bude umierať
Veľkému lakomcovi Boh odkázal: Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude? (Lk 12, 20). Tesné priľnutie človeka k hmote spôsobuje, že smrť sa stáva veľmi bolestnou. Má len to, kvôli čomu žil na zemi; nemá nič, prečo sa oplatí zomrieť. Preto Ježiš vravel učeníkom: Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše (Mt 6, 33). Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce (Lk 12, 33-34).

II. Na tejto zemi nikdy nedosiahneme úplnú spokojnosť
Keby zem mala byť rajom, nebol by ju Boží Syn opustil na veľký piatok. Opustil zem, aby neopustil Otca. Do Otcových rúk odovzdal svojho ducha. Život sa dokončuje, završuje v nebi, nie na zemi. Iba v Bohu nájdeme plné a trvalé uspokojenie a dokonalé šťastie. V srdci máme večnosť, ale v rukách čas. Duša si žiada nebo, avšak tu máme zem.

Až vtedy keď dosiahneme Boha, dosiahneme nekonečno, nekonečnú radosť, život, pravdu, lásku a krásu. Kým sa tak stane musíme premáhať v sebe negatívne postoje vrátane neresti lakomstva. Jedným z účinných spôsobov ako zvíťaziť nad lakomstvom je naučiť sa myslieť na druhých, deliť sa s tým čo mám, naučiť sa umeniu dávania.

Pýtali sa Matky Terezy, čo je to kresťanstvo. Odpovedala: Je to dávanie. Boh natoľko miluje svet, že mu dal svojho Syna. Ježiš dal svoj život za ľudí. Ľudia, ktorí uveria v Ježiša, ako ja a milióny iných, dávajú seba do služby lásky druhým. Áno, kresťanstvo je radosť z dávania.

V predvečer svojej smrti v prítomnosti apoštolov sa Ježiš modlil slovami: Otče, ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať (Jn 17, 4). Na druhý deň poobede z výšky kríža vyriekol: Je dokonané! (Jn 19, 30).

Tieto slová vyjadrujú, že Ježišovo poslanie bolo splnené, ale tiež upozorňujú na naše nesplnené úlohy. Prinášajú aj ponaučenie, že sa máme vystríhať duchovnej lenivosti, lebo trest za ňu býva hrozný, a tiež, že máme horlivo pracovať pre spásu svojej duše. Škodíme si nielen zlom, ktoré konáme, ale aj tým, že zanedbávame dobro. Ak zanedbáme pohyb, svaly zakrpatejú. Ak zanedbáme svoju myseľ, dostaví sa hlúposť. Ak zanedbáme dušu, príde skaza.

Nebo je mestom na návrší. Nevstúpime doň, ak budeme kráčať po rovine. Musíme vystupovať hore. Voči Bohu sa nemôžeme chovať ľahostajne a lenivo. Lenivosť môže byť fyzická alebo duchovná. Fyzická sa prejavuje zdĺhavým konaním, nečinnosťou, ochablosťou, ľahostajnosťou a bezstarostnosťou. – Duchovná sa prejavuje nedbalosťou o zdokonaľovanie charakteru, nechuťou k duchovným veciam, vlažnosťou, zanedbávaním čností, ktoré by bolo potrebné rozvíjať.

Klasický opis lenivosti nájdeme v Knihe Prísloví: Prešiel som popri poli lenivého človeka a popri vinohrade chlapa, ktorý rozum potratil. A hľa, bol celkom zarastený pŕhľavou a povrch jeho pokrývalo bodľačie. A jeho múr sa rozváľal. Keď som to videl, uvažoval som, hľadel som a vzal som si ponaučenie. Trošičku pospať, troška podriemať, trošičku ruky zložiť na lôžku. Nuž príde ako tulák bieda na teba (Prís 24, 30-33).

V evanjeliu nachádzame dve podobenstvá na tému lenivosti:
Hlúpe panny boli síce čisté, ale boli pohodlné a lenivé. Rozumné panny si naplnili lampy olejom a čakali na ženícha. Hlúpe panny nemysleli na olej, zaspali. Keď prišiel ženích, múdre zapálili svoje lampy a privítali ho. Hlúpe ešte len vtedy išli hľadať olej. Vrátili sa ale brána bola už zatvorená. Pán Ježiš na záver tohto podobenstva dodal: Bedlite teda, lebo nepoznáte dňa ani hodiny. Čistota bez skutkov nezachráni nikoho, ako nezachránila hlúpe panny (Mt 25, 1-13).

Druhé podobenstvo je o zakopanom talente: Ten, čo dostal päť talentov, získal ďalších päť. Ten, čo dostal dva talenty, získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, ukryl ho do zeme. Pán mu povedal: Zlý a lenivý sluha! Tí, čo nič nerobia, vystavujú sa riziku, že stratia i to málo, čo ešte majú (Mt 25, 14-30).

Svet nás posudzuje podľa výsledkov. Pán Boh nás bude súdiť podľa spôsobu, akým sme splnili zverené úlohy. Nezáleží na tom čo robíme, ale na dôvode, prečo to robíme. V Božích očiach kráľ nie je vznešenejší než sedliak. Športovec nemá v Božích očiach väčšiu cenu ako ochrnuté dieťa. Boh nehľadí na osoby (por. Sk 10, 34-35).

Nie je dôležité, čo robíme alebo čím sme, ale či tie naše bežné povinnosti sú prežiarené láskou. Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte všetko robte na Božiu slávu (1Kor 10, 31). Keď sa skončí náš život, vzniknú dve otázky. Svet sa opýta: Koľko zanechal? Anjeli sa opýtajú: Koľko priniesol? Pred Boží tribunál je možné doniesť iba dobré skutky konané na Božiu slávu.

Buďme vždy usilovní pokiaľ ide o Božiu slávu, našu svätosť a spásu našej duše.