Témou našich pôstnych úvah je sloboda. Západná kultúra jej vzdáva hold v každom spoločenskom sektore. Jej meno nesú sochy i vesmírne lode, na jej počesť sa razia mince. Pomaly aj šampóny a zubné pasty navrávajú, že náš pocit slobody vzrastie, ak si ich kúpime. O ľudskej slobode však možno hovoriť iba vtedy, ak sa vedome a uvážene rozhodujeme medzi rozličnými dobrými vecami alebo medzi dobrom a zlom (kardinál T.S. Williams).

Čo je sloboda? Mladí azda zopakujú odpoveď od Rytmusu: Robím si čo chcem, lebo je to len moja vec. Starší oponujú: To nie je sloboda, to je svojvôľa. A spokojne sa môžu odvolať na slová apoštola Pavla: Všetko smiem. Ale nie všetko osoží! (1 Kor 6, 12). Americký prezident Franklin D. Roosevelt (1882-1945) pomenoval štyri základné slobody človeka:
1) Sloboda prejavu – a to všade na svete.
2) Sloboda uctievania Boha pre každého človeka v súlade s jeho svedomím.
3) Sloboda od biedy, čo znamená zabezpečenie zdravého a pokojného života, prístup k nevyhnutným zdrojom potravy.
4) Sloboda od strachu, čo znamená redukciu zbrojenia, aby ani jeden národ nemohol spáchať fyzické násilie na druhom.

O sedem rokov neskôr Roosveltove názory poslúžili Organizácii spojených národov pri tvorbe Všeobecnej deklarácie ľudských práv (10.12.1948). V nej je zakotvené, že všetci ľudia sa rodia slobodní a každý má právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva, presvedčenia, prejavu a na slobodnú voľbu povolania.

Pre nás veriacich sú okrem toho záväzné Ježišove slová, ktoré zaznamenal evanjelista Ján: Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí (Jn 8, 31-32). Ježiš je nemennou pravdou (Jn 14, 6), ktorá nás oslobodzuje od hriechu a od závislosti. Zároveň nám umožňuje vytvárať správny vzťah s Bohom a s ľuďmi. Pre Ježiša vždy bol na prvom mieste nebeský Otec. Vo vzťahu k ľuďom kade chodil, dobre robil (Sk 10, 38). Ježiš sa nikdy nenechal ovládnuť zlom. Stále si držal svoju slobodu. Skutočná sloboda je spojená s konaním dobra pre druhých, a teda spočíva v láske k blížnemu. Čím viac dobra robíme, tým sme slobodnejší (por. Katechizmus, 1733). 

Jedna otázka: Čo vlastne chcem urobiť so svojim životom? – Odpoveď: Chcem ho celý nasmerovať na Ježiša Krista.

Môj Bože, nemám potuchy, kam idem,
nevidím pred sebou cestu a neviem, kde skončí ….
To, že si myslím, že plním Tvoju vôľu, – ešte neznamená, že tak aj konám.
Ale verím, že túžba páčiť sa Ti, sa Ti naozaj páči.
Dúfam, že mám túto túžbu vo všetkom, čo konám;
dúfam, že nikdy neurobím nič mimo tejto túžby.
Viem, že keď tak budem konať, – povedieš ma správnou cestou …
Preto Ti vždy budem dôverovať …
Ty si so mnou a nenecháš ma samého (Thomas Merton).

V júli 1998 umiestnili na priečelí Westminsterského opátstva v Londýne sochu jedného z významných kresťanov dvadsiateho storočia Dietricha Bonhoeffera (1906-1945) spolu s ďalšími deviatimi mučeníkmi pre vieru. Spomienka na tohto nemeckého filozofa, teológa a veľkého odporcu nacizmu sprevádza naše pôstne zamyslenia na tému Cesta k slobode.

Bonhoeffer zaujal jednoznačný odmietavý postoj k prenasledovaniu židov. V apríli 1943 bol zatknutý a po dvoch rokoch v koncentračnom tábore, tesne pred skončením vojny priamo na rozkaz Heinricha Himmlera popravený 9. apríla 1945. Dietrich Bonhoeffer – svedok viery, duchovnej sily a vnútornej slobody aj uprostred krutého väznenia. Zachovali sa jeho básne a  listy z väzenia písané svojim rodičom a priateľom. Medzi nimi je báseň s názvom Zastavenia na ceste k slobode (1944). Bonhoefferové Zastavenia na ceste k slobode sú štyri, a to: Disciplína, Čin, Utrpenie a Smrť. V našich ďalších úvahách sa pozrieme na slobodu aj z týchto štyroch uhlov pohľadu. Dnes to bude disciplína. Bonhoeffer v básni Zastavenia na ceste k slobode píše:

Ak vykročíš hľadať slobodu, najprv sa nauč zdisciplinovať svoju dušu a zmysly …
Iba disciplínou spoznávame tajomstvo slobody.

Sloboda a disciplína – idú vôbec tieto dva výrazy nejako dokopy?
Kop Kopmeyer, autor mnohých kníh, päťdesiat rokov skúmal princípy úspechu. Dostal otázku: Ktorý zo všetkých princípov úspechu je najdôležitejší? Odpovedal: Sebadisciplína. Existuje ďalších 999 princípov úspechu, ale bez sebadisciplíny nefunguje žiaden. So sebadisciplínou fungujú všetky (Brian Tracy, The Power of Discipline). S akou ľahkosťou dokáže dať futbalista gól?! Ako voľne zo seba vydáva tóny spevák?! Okrem talentu sú za tým hodiny tréningu, úsilia, námahy a driny. Sebadisciplína je potrebná v priateľstve, v manželstve, vzhľadom na osobné zdravie, kvalitu života, štúdium, prácu, financie, jednoducho vo všetkom, čo denne robíme. Je nevyhnutná aj v duchovnom živote.

Život bez akejkoľvek askézy, ktorý si všetko dopraje, čo si telo žiada, sotva je pripravený pre službu Kristovi (D. Bonhoeffer, Následovaní, 109). Apoštol Pavol napísal: Každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný (1Kor 9, 25-26). Od prvých storočí kresťanstva vždy boli mužovia a ženy, ktorí cítili volanie k úplnému zasvätenia sa Pánu Bohu. Dobrovoľne sa vzdali určitých dobrodení sveta a benefitov každodenného života. Ich skúsenosť znie takto: ži jednoduchšie, aby jednoducho všetci mohli žiť. Duchovná sebadisciplína počíta s pravidelnou modlitbou, sviatostným životom, čítaním Písma, s pokáním, že si dokážeme odoprieť a žiť pre druhého, na ten štýl ako to už robí naše oko: nevidí seba, ale iba druhého človeka.

Povzbudením k tomu, nech sú aj slová z Listu Hebrejom: Zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery (por. Hebr 12, 1-4).

Ježiš Kristus, náš Učiteľ a Pán, šiel cestou k slobode, k našej slobode, aby nás oslobodil od hriechov. Kvôli nám sa ocitol v najťažších ľudských podmienkach, o ktorých žalmista píše: Srdce sa vo mne chveje a padá na mňa hrôza predsmrtná. Úzkosť a triaška idú na mňa a zmocňuje sa ma des (Ž 55, 5-6). Už ste boli v takejto situácii? Niektorí azda, keď prišla choroba, úraz, nešťastie. Vtedy sa vynoria rôzne otázky, aj táto: Čo robiť? Ťažko sa hľadá odpoveď, keď ste v niečom zakliesnení, keď sa čosi na vás zosypalo, keď sa všetko vzoprelo proti vám. Môžete vôbec niečo urobiť?

Dietrich Bonhoeffer, ktorý dva roky prežil v krutých podmienkach koncentračného tábora, v básni s názvom Zastavenia na ceste k slobode píše:

Sloboda prichádza cez čin, nie v úteku k myšlienke.
Z úzkostného váhania odvážne vystúp do víchru diania
vedený iba Božími príkazmi a svojou vierou.
Iba potom sloboda radostne objíme tvojho ducha.

Podľa Bonhoeffera súčasťou ľudskej cesty k slobode je odvážny čin. Nezostať len pri slovách a myšlienkach. Veď aj viera bez skutkov je mŕtva (Jak 2, 26). Keď v Egypte asi pol milióna Izraelitov bolo v otroctve, Mojžiš predstúpil pred faraóna s odvážnou požiadavkou, aby ich prepustil. Odpoveď znela: Nie. A na každú ďalšiu Mojžišovu žiadosť faraón ešte viac pritvrdil. Čo robiť? Mojžiš si zachoval dôveru v Pána Boha a v Jeho prisľúbenia. Nakoniec na Boží zásah bolo dovolené Izraelitom odísť z Egypta. To nie je všetko. Počas putovania púšťou, keď sa ľudia dopustili modloslužby, Mojžiš opäť vystupuje ako muž odvážneho činu a vytrvalo prosí Pána Boha o odpustenie nevery.

Ale vy si poviete, my nie sme ako Mojžiš. Sme len jednoduchí ľudia. Nuž potom je tu príbeh nenápadného dedinského pastiera Dávida, ktorý zvíťazil nad najobávanejším z filištínskych mužov, nad Goliášom. Dávid čerpal svoju odvahu z dôvery v Božiu pomoc a Boh ukázal svoje víťazstvo (1Sam 17).

S ťažkosťami života a s osobnými hriechmi sa môžeme vyrovnať tak, že alebo pred nimi kapitulujeme alebo proti ním budeme bojovať s odvahou. Čo vlastne znamená odvaha? Odvaha to je vnútorná sila, ktorá nám umožňuje kráčať proti frustráciám, pochybnostiam, znechuteniam, boriť sa s ťažkosťami. Odvaha je odvahou lebo sa spolieha hlavne na Pána Boha, ktorý nás volá, aby sme kráčali dopredu, veď je neustále s nami (por. D. DeMarco, The Heart of Virtue).

Takmer súčasníkom Bonhoeffera bol mníchovský kardinál Michael von Faulhaber (1869-1952). V najväčšom mníchovskom kostole sv. Michala, ktorý bol zaplnený do posledného miesta, počas adventných kázní odvážne vystúpil proti zločinom nacizmu. Trval na právach, slobode a ochrane každého ľudského života aj židov. Keď to nezabralo išiel ešte ďalej. V roku 1940 prikázal vo svojej arcidiecéze dať na všetky sochy Ježiša a Panny Márie žlté stužky s Dávidovou hviezdou ako protest proti nacistickému zaobchádzaniu so židmi. A tak práve Mníchov, ktorý bol rodiskom nacizmu, sa stal centrom odporu voči vojnovému šialenstvu. A nikto sa neodvážil urobiť niečo proti odvahe tohto jedného muža (N. Waldman, A Profile in Courage, www.lifeisaprayer.com).

Treba vedieť, že odvaha sa nezískava od šťastia, ale od úderov. Každé utrpenie, ktoré život prináša, obsahuje aj výzvu: Buď väčší, čistejší, silnejší, pozdvihni svoj zrak ešte vyššie (por. L. Perlaky, Žiť ale ako…?, 33). Majme odvahu do života s Kristom, odvahu vzdať sa hriechu, odvahu byť dobrý.

Bože, daj mi odvahu zmeniť, čo sa zmeniť dá,
trpezlivosť znášať, čo sa zmeniť nedá
a múdrosť rozoznať jedno od druhého (sv. Tomáš Akvinský).

Cestou k slobode nekráčame sami, ale spolu s druhými. Taký je náš život. Je pretkaný životmi iných: v domácnosti, v škole, v práci, v obci, vo farnosti. Neobmedzuje alebo nezväzuje vás toto spolunažívanie s druhými? Otec, mama, súrodenci, kolektív, susedia sú plus či mínus pre našu slobodu? Potrebujeme rodinu, kamarátov, školský či pracovný kolektív, známych a to pre svoj rast a dokonalosť. Potrebujeme ich a oni potrebujú nás.

Ako život nie je možný bez druhých, tak ani naša viera nie je možná bez iných. Obvykle sú tri miesta, kde sa učíme žiť hodnoty Evanjelia: rodina, katolícka škola a kostol. Kostol dôležitý, dôležitá je nedeľa a dôležité je toto spoločenstvo, naša farská rodina. Tu Pána Boha oslavujeme a tu sa učíme nasledovať Ježiša Krista, učíme sa životu podľa Evanjelia. Dúfam, že prichádzame sem s radosťou.

Niektorí ale tvrdia, že Pán Boh je všade, a tak nemusia chodiť do kostola. Tvrdia, že veria v Ježiša, ale tak po svojom. Nezdieľajú cestu viery s Cirkvou. Navrávajú si, že sú dobrými kresťanmi, aj keď sa nemodlia každý deň. K tomu pripájajú určité výhrady. Čo všetko je nám kresťanom právom i neprávom vytýkané? Svieca je síce na svietniku, ale dymí. Možno bude dobré dať si námahu a napísať zoznam všetkých chýb, nedostatkov, prešľapov, čo by sme chceli vytknúť druhým kresťanom?! Pridajme aj všetky očakávania, ktoré kladieme na ľudí v kostole, ako by sa mali správať, akým príkladom by mali byť. A keď zoznam dokončíme, potom každý z nás si položme otázku: A ja, aký som? Odpoveď: Vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom môžeš vybrať smietku, čo je v oku tvojho brata (Lk 6, 42).

Cirkev je asi jednou jedinou inštitúciou, ktorej nechceme nič odpustiť? Odpustíme každému inému, každej inej inštitúcii, ktorá zlyhala v našich očiach, ale nie Cirkvi. Naše očakávania na Cirkev sú neuveriteľne vysoké. Chceli by sme vidieť kresťanov bez hriechu a bez nedokonalostí, Cirkev čisto iba božskú. Ale ona je aj ľudská. Vždy však zostáva vitálne a bytostne spojená s Ježišom Kristom, ktorý prišiel práve kvôli hriešnikom, aby im dal novú šancu Božej milosti. Sme v Cirkvi, lebo potrebujeme Jeho odpustenie a podľa Jeho príkladu odpúšťame. Uvedomujeme si, že v odpúšťaní láska dosahuje svoju veľkosť a z veľkej lásky sa rodí svätosť.

Cirkev – to sú ľudia, ktorí majú aj chyby a hriechy, ale ktorí ašpirujú na svätosť a nevzdali sa behu za víťaznou odmenou (Flp 3, 14). Bežia spolu v pelotóne, lebo cesta k slobode sa odohráva v spoločenstve, do ktorého nás povoláva Boh (1Kor 1, 9). Cirkev je pre všetkých Cirkvou: pre blízkych i vzdialených i pre tých, ktorí nevstúpia do jej priestoru (D. Bonhoeffer, Následovaní, 14). Tu patríme, tu sme doma, tu ma duchovne podporujú, tu sa upevňuje moja viera.

V nedeľu sme v kostole, aby sme zvelebovali Pána Boha, veď sme Jeho služobníci (por. Ž 134, 1). On, náš Boh a Pán, je hodný prijať slávu, česť a moc, lebo z Jeho vôle boli a sú stvorené všetky veci (por. Zjv 4, 11). K tomu všetkému môžeme pridať ešte jednu odpoveď a to z pohľadu slobody. To, že som prítomný v nedeľnom spoločenstve veriacich znamená, že som slobodný od práce a workoholizmu, že som slobodný od pohodlnosti a leňošenia a že slobodným srdcom milujem Pána Boha a mám pre Neho čas. Neopúšťajme naše zhromaždenia, … ale sa povzbudzujme (Hebr 10, 25).

Cesta k slobode je neraz poznačená ľudským utrpením, ktoré sa javí sa ako nepochopiteľný úsek, v ktorom sa stretáva človek a Boh. Arcibiskup Paríža, Pierre Veuillot (1913-1968), bol ako 54 ročný menovaný Pavlom VI. za kardinála. O pol roka na to zomrel na leukémiu. V chorobe povedal: My nevieme, čo je to utrpenie. Keď som ho ja skutočne poznal, dokázal som iba plakať .

Dietrich Bonohoeffer po roku koncentračného tábora, keď sa neukazovali žiadne náznaky na skončenie nacistickej krutosti, sa dostal do situácie, v ktorej sa musel vzdať starostlivosti o zajtrajší deň (Na cestě k svobodě, 82). V básni Zastavenia na ceste k slobode napísal tretie zastavenie s názvom Utrpenie:

Predivná premena. Tvoje ruky pracovité a silné –
spútané sú. Sám a bezmocný vidíš koniec svojich činov.
Vydýchneš si s úľavou a do mocnejších rúk
zveríš svoje dielo, zostaneš spokojný.
Len v malom záblesku si pocítil sladký dotyk slobody;
potom si ju odovzdal Bohu, aby ju dovŕšil slávne.

Choroba, nezamestnanosť, skončenie vzťahu, samota staroby, väzenie či iné nešťastie – obsahujú v sebe aj bezmocnosť. Ježiš vzal na seba ešte aj tento aspekt ľudského utrpenia – bezmocnosť. Keď Ho spútaného priviedli pred dav, ktosi vykríkol: Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť (Mt 27, 42). Môže byť vôbec takéto ľudské utrpenie akýmsi krokom k väčšej slobode?

V Liste Hebrejom čítame: Z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti (Hebr 5, 8). Svojou poslušnosťou dosiahol absolútnu slobodu, nezávislosť od všetkého, a tak zostáva dokonale zjednotený s nebeským Otcom. Utrpenie je tvrdou skúškou, náročnou fázou ľudského dozrievania. Mnohí sa práve cez utrpenie dostali bližšie k Bohu a nadobudli presvedčenie, že Boh môže pôsobiť aj v našej temnote, tam, kde nemáme nič pod kontrolou.

Christopher de Vinck v knihe Moc bezmocných (Power of the Powerless) podáva príbeh svojho brata Olivera (1947-1980), ktorý sa narodil ako postihnutý. Lekár povedal, že sa tu nedá nič robiť iba dať ho do ústavu. Rodičia odpovedali: On je náš syn a my si ho vezmeme domov. Tridsať tri rokov ležal na posteli, neschopný dvihnúť hlavu alebo sa čomusi naučiť, slepý, nemý, fyzicky a psychicky retardovaný. Ale nie duchovne retardovaný. Rodina ho kŕmila, prebaľovala, venovala mu svoju lásku. Christopher spomína ako mu mama na adresu Olivera povedala: Keď prídeš do neba, Oliver pobeží k tebe, objíme ťa a povie ti: Ďakujem.

Keď mal Christopher 20 rokov, zaľúbil sa. Dievča prišlo k ním na návštevu a on sa jej spýtal: Chceš vidieť môjho brata, o ktorom som ti rozprával? Odpovedala: Nie. Po čase stretol iné dievča. Volala sa Roe. Tá tiež prišla na návštevu. Bol čas obeda a Christopher išiel nakŕmiť Olivera. Roe si sadla na posteľ a vraví: Mohla by som to aj ja skúsiť? Čo myslíte, s kým sa Christopher oženil?

Moc bezmocných, sila slabých, to všetko možno nájsť v ľudskom utrpení. Ak však človek verí, že utrpenie má zmysel a spojí ho s veľkou láskou k Bohu, potom dokáže ho ľahšie znášať a posunúť sa bližšie k dokonalosti v Bohu.

Nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer, ktorého sme si vybrali za duchovného sprievodcu tohtoročným pôstnym obdobím, v koncentračnom tábore napísal v básni Zastavenia na ceste k slobode posledné zastavenie s názvom Smrť:

Nuž príď, najväčší zo sviatkov na ceste k večnej slobode.
Smrť, strhni ťaživé okovy a hlinené zátarasy,
klamné steny našich duší a putá našich smrteľných tiel,
aby sme konečne videli, čo bolo skryté nášmu pohľadu.
Sloboda, dlho sme ťa hľadali cez disciplínu, čin a utrpenie.
Teraz v umieraní spoznávame v Božej tvári teba samu.

O osem mesiacov bol popravený. Mal 39 rokov. Dozrel k presvedčeniu, že po smrti budeme úplne otvorení Bohu, ktorý je dokonalou slobodou lásky. Bohu, ktorý v Ježišovi si zvolil smrť, aby nám odhalil seba samého. Toto jeho presvedčenie korešponduje so slovami apoštola Jána: Teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa On zjaví, budeme Mu podobní, lebo Ho budeme vidieť takého, aký je (1Jn 3, 2), ako večnú lásku, ba budeme s Ním v Jeho láske. Bonhoeffer tesne pred svojou smrťou požiadal britského spoluväzňa Payne Bestova, že ak prežije koncentrák, aby odovzdal zvláštny pozdrav biskupovi z Chichesteru. Boli to posledné slová, ktoré povedal: To je koniec – pre mňa začiatok života (Na cestě k svobodě, 287).

Posledným zastavením na ceste k  slobode vo večnosti je smrť – finálny bod ľudského života, ktorý nemožno obísť. Je ukončením pozemského putovania v čase a začiatkom čohosi večného, nekonečného, čo si nevieme predstaviť. Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2, 9).

Francúzsky filozof Jean Guitton (1901-1999) k tomu dodáva: Ak sa nájde niekto, kto vie, čo sa stane s dušou po smrti, je to práve Boh. A Boh nám hovorí, že duša neumiera. Zomrieť znamená všetko stratiť, všetko zanechať a seba odovzdať do Božích rúk. Tak to urobil Ježiš: Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha (Lk 23, 46).

Čo nasleduje po tomto odovzdaní, ako si to predstaviť? Dať všetko a dať seba samého. Zomrieť z lásky – vysvetľuje sv. Terézia z Lisieux (1879-1897). Lebo bude nás súdiť Láska a budeme súdení podľa lásky. Dovoľte mi ešte na chvíľku zostať pri sv. Terézii z Lisieux a jej úžasnej básni Žiť z lásky (Vivre d´Amour).

Zomrieť z lásky, hľa to je moja nádej.
Keď uvidím, ako lámu moje putá,
môj Boh bude mojou Veľkou Odmenou.
Nechcem už nijaké iné dobro.
Chcem byť zapálená Jeho láskou.
Chcem Ho vidieť, spojiť sa s Ním navždy.
Hľa, to je moje nebo, to je môj údel: Žiť z lásky. (cit. v J. Guitton, Môj filozofický testament, 265).

Záver: Ježiš Kristus, náš Učiteľ a Pán, nás vyzýva k nasledovaniu. Rozhodli sme sa ísť za Ním, ba s Ním práve cestou k slobode. Každý deň smerom k Pánu Bohu v úsilí dať Mu všetko, seba samých. Každým dňom viac a viac, väčšmi každým rokom. Žiť z lásky a zomrieť z lásky. A predsa, keď v ten veľký deň mi bude dovolené nehybne stáť hlboko sklonený pred Ježišom, mojim Stvoriteľom, Spasiteľom a Sudcom, na prahu skutočnej slobody a lásky, azda najvhodnejšie bude priznanie o tom, ako by som bol býval rád žil a zomrel. Prepožičiam si k tomu slová mystika Jan van Ruysbroeka (1293-1381):

Keď človek uvažuje v hĺbke seba samého,
s očami horiacimi od lásky, o Božej nesmiernosti …
keď potom počíta previnenia proti vernému Pánovi …
Naše vlastné hriechy sa stali pre nás
prameňom pokory a lásky.
Byť ponorený v pokore znamená byť ponorený v Bohu.
… pokorou sa získavajú veci,
ktoré sú príliš ušľachtilé a vznešené.

Pokorou a láskou sa vstupuje do slobody večného neba.