Sú všetky modlitby zodpovedané rovnakým spôsobom? Ako Boh odpovedá na modlitbu prezidenta a ako na modlitbu robotníka v železiarňach?

Broadwayský muzikál s názvom 1776 sa začína výkrikmi Johna Adamsa: Je tam vôbec niekto? Má vôbec niekto záujem? Naše modlitby sa začínajú predpokladom, že Ktosi je tam a je omnoho väčší ako my, že nás počuje a zaujíma sa o nás, že Bohu nič nie je nemožné (Lk 1, 37).

Modlitbou sa usilujeme vstúpiť do svätej prítomnosti Všemohúceho, aby sme s ním mohli viesť čestný rozhovor od srdca k srdcu. Ide o obojsmerný rozhovor s dôverou, že Boh má odpovede na naše otázky. Prichádzame za Ním, otvárame svoju myseľ a srdce, aby nás vyučil všetkej pravde (por. Jn 14, 26). Vravíme Mu: Hovor, Pane, Tvoj sluha počúva (1Sam 3, 9).

Modlitba ako počúvanie Boha je vyšším stupňom, než len naše mechanické odriekanie naučeného. Je tomu tak preto, lebo dávame Bohu priestor, aby k nám jasnejšie prehovoril On. Aby to bolo možné, musíme dať bokom všetko, čo je rušivé. Pri používaní mobilov z času na čas vyslovíme vety: Strácam ťa, počuješ ma? Nepočujem ťa! Niečo nás prerušilo. Je tu slabý signál. Tým, čo môže rušiť zreteľný signál, môže byť vrch, pohorie, tunel, hrubé múry či iná prekážka.

V duchovnej sfére poruchy signálu spôsobuje nielen hriech, ale mnohokrát aj naša nečinnosť, ľahostajnosť, odsúvanie na inokedy. Je čas naladiť sa na dobrý signál a našu modlitbu na vyššiu frekvenciu. Nemali by sme zabúdať ani na vytrvalosť, lebo ona prináša výsledky. Takto nás učí sv. Pavol: Buďte v modlitbe vytrvalí (Rim 12, 10).

Oveľa dôležitejšie ako mať pri sebe zapnutý mobil, je byť v neustálom spojení s Bohom, ktorý je s nami. Len si to potrebujeme uvedomiť a uznať. Možno ste už zažili príjemný pocit a radosť z modlitby, keď ste až tak veľa nehovorili. Skôr ste si v tichu uvedomovali, že Boh je teraz s vami a vy ste s Ním. Môže to byť na ktoromkoľvek mieste. Ticho kostola to umožňuje tiež. V kostole sme vzdialení svetskému ruchu, zhon sme nechali pred dverami a to nám pomáha dospieť k vnútornému pokoju. V kostole môže okúsiť blaženú samotu s Bohom. V kostole – vo svätyni svätých – hľadíme na Bohostánok, kde je prítomný Ježiš v Eucharistii, a vravíme: Odpusť mi, Pane, je mi ľúto všetkých previnení. Po týchto slovách je dobré zostať ticho, v ktorom je možné zachytiť, čo nám chce Boh povedať.

Boh počuje každú modlitbu, vidí každý úmysel a húževnatosť i dôveru, s ktorou sa k Nemu utiekame. Vie, či naše modlitby sú iba mechanické, alebo či ide o skutočný rozhovor prežívaný v Jeho prítomnosti. Boh nerobí rozdiely medzi modliacimi sa. Pozná však rozdiely v tom, ako sa modlíme a o čo prosíme, pozná rozdiely nášho vzťahu k  Nemu. Chce, aby náš vzťah k Nemu bol priamy, otvorený a úprimný. Ak to chceme aj my, potom určite budeme svedkami Božej odpovede na naše modlitby.