Viera v Krista nebýva bez pochybností. U mnohých svätcov vidíme, že ich nasledovanie Ježiša neraz bolo spojené s obdobím duchovnej krízy, akejsi vnútornej prázdnoty, či tej povestnej búrky na mori (Mk 4, 35-41). Človek vtedy prežíva temnú noc duše, ako to pomenoval španielsky mystik sv. Ján z Kríža (1542-1591).

Talianska svätica Angela z Foligna (1248-1309) sa zdôverila slovami: Na tele a duši trpím muky od mnohých zlomyselných duchov. …. Mám aj iné súženie, totiž, že neresti vo mne znovu ožili. Nie že by si nastálo podmaňovali môj rozum, ale veľmi ma trápia.

Sv. Teréziu z Lisieux (1873-1897) trápili pochybnosti o večnosti. Spolusestrám v kláštore sa priznala: Keby ste vedeli, do akej temnoty som sa ponorila.

Sv. Páter Pio (1887-1968) napísal: Čo mám povedať o skúškach, ktorými ma Pán zasiahol? Temnota, v ktorej sa nachádza moja duša, narastá čoraz viac. … Moja duša nevníma Boha, len veľmi vzdialene … Ani na chvíľu nemám pokoj (List Benedettovi, 13.08.1916). Prežívam určité obdobia, keď cítim silné pokušenia vo viere (List Benedettovi, 16.08.1917, cit. Masima, Temná noc, fra-pio.blogspot.com).

Sv. Matka Teraza z Kalkaty (1910-1997) zažila štyridsaťpäť rokov vnútorného zápasu. Povedala: V mojej duši cítim len tú strašnú bolesť straty Boha, ktorý ma nechce … Nedokážem nájsť žiadne slová, aby som vyjadrila hĺbku tejto temnoty (Marcel Prievozník, Aké je to, keď svätý zažíva duchovné temno?, verim.sk).

Mnoho ďalších úprimných kresťanov prešlo obdobím – niekedy príliš dlhým – v ktorom dominovali pochybnosti, zlyhania, skľúčenosť, hľadanie zmyslu, nedostatok duchovnej útechy, prázdnota, zápas s Bohom alebo strata spojenia s Ním. Niečo z toho prežíval aj brat Leo a to len niekoľko mesiacov od nezabudnuteľných Vianoc s prvým betlehemom. V roku 1224 Lea zasiahla duchovná kríza. Bol obzvlášť smutný (Frate Leone, it.wiki.org).

Avšak neuzavrel sa a neostal sám so svojim vnútorným trápením, ale s dôverou sa obrátil na svojho učiteľa sv. Františka. A František na malý kúsok pergamenu – tzv. chartulu – o rozmeroch 10×13 cm vlastnou rukou na jednu stranu napísal Chválu Najvyššiemu Bohu (Laudes Dei Altissimi) a na druhú stranu napísal Požehnanie bratovi Leovi (Benedictio fratris Leonis) a podpísal sa (Felice Accrocca, San Francesco e Frate Leone, memoria di un grande legame, sanfrancescopatronoditalia.it).

Originál dodnes uchovávajú v Assisi v bazilike sv. Františka. To požehnanie takmer úplne zodpovedá požehnaniu starozákonného veľkňaza Árona, ktoré máme zaznamenané v  Knihe numeri (Nm 6, 22-26). Požehnanie bratovi Leovi znie takto:

Nech ťa Pán žehná a ochraňuje,
nech ti ukáže svoju tvár a zmiluje sa nad tebou.
Nech svoj pohľad obráti k tebe a obdarí ťa pokojom.
Brat Leo, nech ťa Pán žehná.

František pochopil, že Leo sa nachádza v duchovnej núdzi. Niekoľkými riadkami mu tak vyjadril svoju blízkosť, záujem, podporu, modlitbu. Toto malé gesto prezrádza silné priateľské puto medzi Františkom a Leom (Pietro Maranesi, Caro Leone ti scrivo).

Keď v našom živote nastanú hmlisté dni, keď sa vkradne neistota, pochybnosti, brat Leo nás učí trom veciam:
– vytrvať v modlitbe
– nezostať sám, ale zdôveriť sa tomu, na koho sa môžem obrátiť
– a to hlavné: Boh vstupuje svojim požehnaním aj do ťažkých chvíľ nášho života. Nenecháva nás samých, je pri nás, mnohokrát práve ľudskou blízkosťou, záujmom a dobrým slovom druhého.

Keď som v živote prechádzal jedným ťažkým úsekom veľkou oporou mi boli modlitby a slová odvahy mojej mamy, blízkosť sestry a tiež povzbudivé citáty zo Svätého Písma. Nezabudol som na to, uchovávam to v pamäti asi tak ako aj vy si uchovávate niektoré listy a pozdravy, ktoré ste dostali od rodičov, priateľov, vážených ľudí. Napísali nám ich s láskou, so záujmom, pre naše dobro.

Povzbudenie na dnes od brata Lea znie: 10x13cm. Takéto podobné rozmery majú aj naše vianočné pozdravy. Zoberme pero do ruky a napíšme niekomu vianočné požehnanie a uistenie o našej modlitbe, zvlášť ak vieme, že ktosi má ťažkosti. Poteší to a pomôže.

Úryvok z Chvály Najvyššiemu Bohu, ktorú napísal sv. František bratovi Leovi:

Svätý si, Pane, jediný Boh, ktorý robíš úžasné veci.
Si silný, si veľký, si najvyšší, si všemohúci,
si svätý Otec, kráľ neba a zeme.
Ty si naša nádej, naša viera, naša láska,
si celá naša sladkosť, si náš večný život,
ó, veľký a úžasný Pane,
všemohúci Bože, milosrdný Spasiteľ.

Brat Leo a František žili v kláštore, ktorého chudoba bola taká veľká, že nemali ani breviár – knihu, z ktorej by sa mohli spolu modliť.

Jedno ráno František povedal Leovi, že hoci nemajú breviár, aby sa mohli pomodliť ranné modlitby, aj tak vzdajú Bohu chválu, a to spôsobom, že on povie: Brat František, popáchal si toľko hriechov a zla vo svete, že si hodný pekla! A Leovi nariadil, aby na to odpovedal slovami: Hovoríš úplnú pravdu, si hodný pekla! Leo vo svojej jednoduchosti prisľúbil: Veľmi rád, otče, urobím, ako si praješ.

František začal modlitbu slovami: Brat František, spáchal si veľa hriechov a zla, takže si zaslúžiš prísť do horúceho pekla.
Leo namiesto žiadanej odpovede povedal: Boh skrze teba vykoná toľko dobrého, že prídeš do neba.
František bol vyrušený touto odpoveďou: Nevrav tak, Leo, vieš, čo som ti povedal. Keď poviem: Brat František, ty si napáchal Bohu toľko ničomností, že si zaslúžiš byť prekliaty, ty odpovieš: Naozaj si hoden prísť medzi zavrhnutých.
Brat Leo sľúbil, že už to dodrží. Ale keď František odznova preniesol uvedené slová, Leo napriek dohovorom povedal svoju verziu a síce: Brat František, Boh s tebou naloží tak, že zaujmeš zvláštne miesto medzi Pánovými požehnanými.
František s plačom zvolal: František, myslíš si, že Boh sa zmiluje nad tebou hriešnikom?
Áno, otče, odpovedal Leo a pokračoval: Boh, nebeský Otec, ktorého milosrdenstvo je nekonečne väčšie než tvoje hriechy, zmiluje sa nad tebou a ešte ti pridá zo svojich milostí. Potom dodal: Nemôžem hovoriť ináč, pretože je to Boh, ktorý prehovoril mojimi ústami (por. Kvietky svätého Františka, kap. IX; Klára Chlupová, Svatý František Serafínský, 63-65).

V ten deň zvíťazila jednoduchosť brata Lea nad pokorou svätca. Leo sa tým stal prorokom a žalmistom o nesmiernej sláve, ktorú Pán pripravoval pre Františka (por. Elcid Celigueta, I primi compagni di San Francesco).

U apoštola Pavla vidíme zmýšľanie oboch našich bratov – Františka i Lea. Pavol  sa priznáva: Som telesný, zapredaný hriechu. Ani nechápem, čo robím, lebo nerobím to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím. … robím zlo, ktoré nechcem … Ja nešťastný človek! Ale nech je Bohu vďaka skrze Ježiša Krista, nášho Pána! (por. Rim 7, 14-25). Keď sa v našej mysli, v pamäti, vo svedomí vynárajú hriechy, keď nás niekto chce zatracovať a pripomína naše neprávosti, že si zaslúžime trest, vtedy povedzme: Priznávam, že si to zaslúžim. Ale poznám Toho, ktorý trpel a urobil zadosťučinenie za mňa. Jeho meno je Ježiš Kristus, Boží Syn, a kde je On, tam budem aj ja!

Prvé prikázanie Desatora hovorí: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa aby si sa im klaňal. Nezabúdajme na to pri pohľade na naše hriechy. Nevracajme sa k nim stále, nezaoberajme sa zbytočne svojimi previneniami, nerobme z nich akési božstvá. Náš Boh je silnejší ako náš hriech alebo naše svedomie.

Ak nám Boh odpustil, musíme odpustiť aj my sami sebe. V opačnom prípade je to ako zo seba urobiť vyšší tribunál, vyššiu inštanciu, než je Boh (Clive S. Lewis, Collected Letters).

Apoštol Ján, Ježišom mimoriadne obľúbený, nás vyzýva, aby sme mali otvorené srdce pre Božiu lásku. Píše: Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že On miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy (1Jn 4, 10).

Boh nás nemiluje preto, že my milujeme Jeho. Nemiluje nás preto, že sme toho hodní; nemiluje, lebo sme poslušní. Boh nás nemiluje preto, že nenávidíme svoj hriech, a nemiluje nás preto, že z celého srdca robíme pokánie. Nemiluje nás preto, že sa snažíme priniesť zo seba to najlepšie (Bruce Hillman, Love, Self-hate, and the Search for God).

On nás prvý miloval (1Jn 4, 19). Jeho prvá láska je bezpodmienečná, nepoškvrnená a prejavená na Kristovom kríži. Apoštol Ján nás vyzýva, aby sme prijali Božiu lásku k nám, nie aby sme našli istotu vo svojej láske k Bohu.

Z chválospevu stvorenia Laudato Si´ od sv. Františka:

Buď pochválený, môj Pane, za tých,
čo odpúšťajú pre Tvoju lásku
a znášajú slabosť a trápenie.
Blahoslavení tí, čo to pokojne znášajú,
lebo Ty, Najvyšší, ich budeš korunovať.
Chváľte môjho Pána a dobrorečte Mu,
ďakujte Mu a slúžte s veľkou pokorou!

František a Leo sa z Perugie vracali do svojho kláštora. Leo išiel popredu. František naň zavolal a vraví: Brat Leo, aj keby naši bratia boli na celej zemi príkladom veľkej svätosti a zbožnosti, ty si zapíš a dobre si zapamätaj, že v tom nie je dokonalá radosť.

O kúsok ďalej, František pokračoval: Brat Leo, aj keby naši bratia uzdravovali chorých a slepých a vyháňali diablov, … keby vzkriesili aj štyri dni mŕtveho človeka: napíš, že ani v tom nie je dokonalá radosť.

Prešli ďalší kus cesty a František vraví: Brat Leo, keby naši bratia hovorili rečou anjelov a poznali pohyby hviezd, účinky liečivých rastlín a boli im zjavené všetky poklady zeme, keby poznali svet … napíš, že v tom nie je dokonalá radosť.

Leo ho prerušil a vraví: Otče, prosím, povedz mi konečne, v čom je teda dokonalá radosť?

Sv. František mu odpovedal: Keby sa stalo, že prídeme o polnoci premoknutí dažďom, zdrvení zimou, zablatení a vyhladnutí, zabúchame na bránu nášho kláštora a brat vrátnik sa spýta: Kto ste? a my povieme: Sme dvaja z tvojich bratov. On však odvetí: Klamári a darebáci akísi. Choďte preč! Neotvorí nám, ale nechá nás hladných vonku na daždi a v zime. Ak budeme znášať všetky tieto nespravodlivosti a urážky, krutosť a nadávky – trpezlivo, bez rozčúlenia a šomrania – brat Leo, napíš, že v tom je dokonalá radosť!

A teraz počuj záver, brat Leo: Zo všetkých darov a milostí, ktoré Boh udeľuje svojim priateľom, najväčší dar je vedieť premôcť seba samého a z lásky k Ježišovi Kristovi ochotne znášať príkoria, urážky, bolesť, nadávky, hanbu a nespravodlivosti. Lebo žiadnymi inými Božími darmi sa nemôžeme chváliť, pretože nepatria nám, ale Bohu, ako hovorí Apoštol: Čo máš, čo by si nemal od Boha? A keď to máš od Neho, prečo sa chváliš, akoby si to mal sám od seba? (por. 1Kor 4, 7). Iba naším utrpením a zármutkom sa môžeme pochváliť, lebo to je naše, ako Apoštol hovorí: Nechcem sa chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista (Gal 6,14; por. Kvietky svätého Františka, kap. VIII).

Leo sa od Františka naučil, že najväčšou radosťou v živote je zdieľanie lásky, ktorá všetko znáša a všetko vydrží (1Kor 13, 7). Pravá radosť pramení z lásky ku Kristovi. Apoštol Pavol to vyjadril slovným spojením: Radovať sa v Pánovi (Flp 4, 4). S touto radosťou máme ochotne žiť svoje povolanie, vedieť sa uspokojiť s málom, dokázať prijať utrpenie ako svojho priateľa, dôverovať Bohu a plniť Jeho vôľu (por. A. Gazzera – A. Leonelli, V Jeho šľapajach, 460). Kto má radostný postoj k životu, malé prekážky vôbec nevníma a veľké prekonáva s odvahou (Tomáš Špidlík, Pramene svetla, 259).

Radosť viery, alebo ako píše apoštol Pavol, radosť v Pánovi, si nemožno kúpiť, ona pochádza zo stretnutia s Ježišom Kristom, lebo On je dôvodom našej radosti. Radosť si nemožno nechať pre seba. Podelená radosť je dvojnásobná radosť – toto príslovie vyjadruje skúsenosť, že šťastné chvíle sa stávajú intenzívnejšie, keď dokážeme svojou radosťou zapáliť aspoň malý plamienok radosti v tom druhom. Veľakrát sme počuli, že smutný svätý – žiadny svätý. Platí to aj o nás. Nieto kresťana bez radosti. Ktosi pápežovi Františkovi na to povedal: Ale, otče, ja som videl mnoho takých. Svätý Otec zareagoval: Nie sú kresťanmi! Hovoria, že sú, ale nie sú! Niečo im chýba – radosť byť zachránení Ježišom, obnovení Ježišom. Radosť, ktorá sa aj v utrpení prejavuje pokojom v istote, že Ježiš nás sprevádza, že je s nami (por. pápež František, homília 23.05.2016).  

Mám v srdci radosť alebo smútok a zatrpknutosť? Čo prinášame ľuďom? Čo im spôsobujeme svojimi vyslovenými i napísanými slovami a skutkami? Nasledujúca modlitba nepochádza z františkánskeho prostredia, veď ako vraví betlehemský anjel, radosť patrí všetkým ľuďom (Lk 2, 10). Modlitbu zostavil salezián Dominik Chmielewský (Modlitba o radosť, modlitba.sk):

Bože, darca radosti,
daj nám vidieť, koľko je dôvodov byť Ti vďační.
Stvoriteľ radosti! Daj nám radosť zo srdca,
aby v nás bolo viac úsmevu ako smútku,
viac optimizmu ako pesimizmu v našom živote.
Nech radosť z toho, že sme tvojimi deťmi,
naplní naše srdcia a vyžaruje do nášho okolia!

V septembrové ráno tesne pred sviatkom Povýšenia kríža v roku 1224 sv. František rozjímal o Ježišovej nevýslovnej láske k hriešnikom. Potom požiadal Lea, aby otvoril evanjelium. Leo tak urobil trikrát a zakaždým to bol úryvok o Ježišovom umučení. František pochopil, že ak celý svoj život napodobňoval život Ježiša, teraz sa Mu má pripodobniť v súženiach a v bolestiach.

Po tejto meditácii, sa František vzdialil od Lea, aby sa modlil osamote. Brat Leo zbadal, ako z neba prichádza svetlo. František videl viac. Videl Serafína, ako pomaly zostupuje až zastal pred ním. Medzi krídlami tohto anjela spozoroval obraz Ukrižovaného. Keď videnie skončilo, na Františkovom tele zostali stigmy – znaky Ježišových svätých rán. Ešte dlhú dobu kľačal vo veľkom úžase. Uvedomil si, že sa teraz podobá Ukrižovanému nielen svojím vnútrom, o čo sa celý čas snažil, ale aj vonkajškom. Na svojom vlastnom tele pociťoval Kristovu bolesť.

Začal uvažovať, či sa ma s tým priznať svojim bratom. Vedel, že sa mu nepodarí dlho skrývať túto milosť. Jeho rozpaky vyriešil brat Leo, ktorý bol na blízku a počul, ako František hovorí: Kto si Ty, môj najsladší Bože? Čo som ja, najodpornejší červ a Tvoj neužitočný služobník? A tieto slová opakoval a nič iné nepovedal.

Keď tajomný dej ustal, Leo prišiel k Františkovi a zhovárali sa o tom čo sa stalo. Leo usúdil, že najlepšie bude o tom povedať aj ostatným. Povedal: Milý Otče, uvedom si, že nebeské tajomstvá nie sú zverené len tebe, ale aj tvojim blížnym. Myslím si, že keď si ich necháš len pre seba, budeš sa musieť zodpovedať z toho, že si do zeme zakopal zverený poklad.

Prečo bola Františkovi udelená táto zvláštna výsada? Brat Leo by mohol odpovedať: Pre Františkovu neobyčajnú a obdivuhodnú lásku k Ježišovi. Žil pre Ukrižovaného, stále Ho nosil vo svojom srdci a bol s Ním v nepretržitom spojení. Miloval Ježiša a Ježiš mu túto lásku odplácal svojou láskou. Zjednotil ho so sebou a so svojim krížom (Felice Acrocca, Le stimmate di Francesco).

Po tom, čo Františkovi boli vtlačené stigmy, napísal František vlastnou rukou bratovi Leovi – už spomenutú – chartulu , lístok, na ktorého jednej strane je Chvála Bohu najvyššiemu (Laudes Dei Altissimus) a na druhej Požehnanie bratovi Leovi (Benedictio fratri Leoni). Leo na lístok červeným perom dopísal, že František tak urobil po videní Serafína a vtlačení Kristových stigiem (post visionem et allocutionem serafym et impressionm stigmatum Christi in corpore sua).

Brat Leo sa stal svedkom svätcovej veľkej lásky k Ježišovi, ktorá Františkovi umožnila byť s Kristom pribitý na kríž, ako to kedysi už vyjadril apoštol Pavol (Gal 2, 20). Leo mal od Františka dovolené dotýkať sa jeho stigiem a obväzovať ich na zmiernenie bolesti.

Brat Leo nesie pre nás vzácny Františkov odkaz: byť zjednotený s ukrižovaným Kristom, zostať Ježišovým priateľom. To je povolanie každého kresťana – usilovať sa o živý portrét, viditeľnú prítomnosť Krista a jeho posolstva spásy pre druhých.

A ešte jednej vecí nás učí brat Leo. Je dobré sa priateliť s dobrými ľuďmi, ktorí sa, usilujú o svätosť. Dobré a pekné vzťahy s veriacimi priateľmi majú pozitívny vplyv na postoje nášho srdca, aby sme zostali verní Kristovi. Hovorí sa: Ukáž mi svojich priateľov a poviem ti, kto si ty. Leo mohol poukázať na priateľstvo so sv. Františkom, ktoré mu pomáhalo k osobnému rastu a svätosti.

Modlitba sv. Františka k trpiacemu Kristovi:

Najvyšší, slávny Bože,
osvieť temnotu môjho srdca
a daj mi pravú vieru,
pevnú nádej a dokonalú lásku,
múdrosť a poznanie, Pane,
aby som plnil Tvoj svätý a pravdivý príkaz. Amen.