Vráť sa, Izrael, k Pánovi, svojmu Bohu, lebo si uviazol vo svojej neprávosti (Oz 14, 2).

Keď sme pred týždňom začali hovoriť o milosrdenstve, o tom ako Boh odpúšťa, určite v mysliach mnohých skrsla otázka: „A nie je to s tým milosrdenstvom trochu prehnané? Kde je potom spravodlivosť?“ Predstavme si ľudí, ktorí ťažko zhrešili, ktorí spáchali zločiny, ublížili nevinným, vyhubili celé národy? Majú nárok na milosrdenstvo? Nezaslúžia si skôr spravodlivý trest? A aby sme nešli ďaleko, pozrime sa na naše rodiny a vzťahy. Má nárok na milosrdenstvo otec, ktorý vymenil svoju rodinu za alkohol? Možno odpustiť matke, ktorá nechala svoje deti aj s manželom a odišla za cudzím mužom? Nezaslúži si spravodlivosť náš brat, ktorému sme 10 krát požičali peniaze a on nám ich znova nevrátil? Nie sú tieto prípady stratené? Prečo hovoríme o milosrdenstve? Nie je celý tento rok len veľkým globálnym klamstvom? Všetci chceme ako kresťania odpúšťať, komu sa dá odpustiť, ale prečo by sme mali odpúšťať tým, u ktorých to nemá význam? Prečo mám odpúšťať znova? Prečo mám odpúšťať neodpustiteľné? Prečo mám mať trpezlivosť s hriešnikom? Ťažká téma. A nikto z nás si s ňou neporadí sám. Potrebujeme pomoc zhora, a preto sa nutne musíme nechať viesť, tak ako pred týždňom, Božím slovom.

Ježiš na vrchu Tábor stretáva Mojžiša a Eliáša – Zákon a Prorokov. Tak ako nám bol minulý týždeň sprievodcom Mojžiš – darca zákona – dnes nás bude sprevádzať jeden z prorokov – Ozeáš. V prvom čítaní sme mohli počuť o zmluve, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom. Izrael však túto zmluvu nedodržal a obzvlášť tragickým to bolo v časoch proroka Ozeáša. V jeho dobe sa Izraeliti vzdialili od Boha. Kráľovstvo bolo blízko zániku, ľud bol neverný zmluve, vzdialil sa od Boha a stratil vieru otcov. V týchto ťažkých časoch Boh povoláva Ozeáša. Nechce, aby ľuďom niečo hovoril, chce od neho oveľa viac – aby na vlastnom živte ukázal, ako Boh miluje svoj ľud. Ozeáš preto dostane od Pána príkaz, že si má zobrať za manželku prostitútku Gomeru, čo on aj spraví. Ona mu však nie je verná a ako symbol tejto nevery sú ich deti nazvané hanlivými menami – Neomilostená a Niemôjľud.

V knihe cítiť vnútorné napätie kumulujúce sa v duši proroka. Čo s takou ženou? Poslať ju preč? Ozeáš sa právom hnevá na nevernú ženu,… ale odpustí jej. A čo urobí ona? Podvedie ho znova. A znova. A on odpúšťa. My povieme, že je to hlúpy muž. On však robí to, čo mu hovorí Boh, lebo tak ako Ozeáš nanovo odpúšťa svojej žene, tak Boh zakaždým odpustil svojmu ľudu, ktorý Ho modloslužbou veľakrát podviedol.

Z nášho ľudského pohľadu by sme spravodlivo rozhodli, aby Ozeáš nechal Gomeru tak a nevracal sa k nej a aby Boh zavrhol Izrael a hľadal si lepší národ. Podľa ľudskej spravodlivosti je správne odvrhnúť tento neverný národ: nedodržiaval zmluvu, a tak si zaslúžil spravodlivý trest. „Nechceli sa obrátiť, nech sa stanú Asýrskymi otrokmi“ (porov. Oz 11, 5). Boží pohľad na vec je však iný. Boh vidí ďalej ako my. Preto u Ozeáša čítame: „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek“ (Oz 11, 8 – 9). Veď ja som Boh a nie človek. Ľudia chcú spravodlivosť bez milosrdenstva; Boh chce milosrdenstvo nad spravodlivosťou. Milosrdenstvo nikdy neprotirečí spravodlivosti, ale ukazuje ako zmýšľa Boh – On hriešnikovi ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril (Misericordiae Vultus 21). Boh vždy vidí aj toho najhoršieho hriešnika ako svoje dieťa, ktoré sa môže vrátiť domov, a preto v knihe proroka Ozeáša dookola opakuje: „Vráť sa, Izrael!“ (Oz 12, 4).

V teórii nám je to jasné. Boh vie odpustiť aj vtedy, keď my ľudia hriešnika zavrhneme. Je predsa Boh, nie človek, sám to povedal. Prečo by sme však mali takto nerozumne odpúšťať my? Prečo dávať ďalšiu šancu? Náš hriech nikdy nie je len medzi nami a Bohom – vždy sa dotýka niekoho tretieho, nevinného, niekoho, kto trpí pre zlo vinníka. V prípade Gomerinej nevery sú to ich deti s hanlivými menami – Neomilostená a Niemôjľud. Ak by jej Ozeáš neodpustil, navždy by to boli deti prostitútky. Vďaka milosrdenstvu však mohli dostať novú budúcnosť. Pre tie deti sa oplatilo odpustiť, pre nevinných, pre tých, ktorým bolo ublížené.

Veľmi silný príbeh o druhej šanci pre hriešnika nachádzame v debutovom románe afgansko-amerického spisovateľa Khaleda Hosseiniho s názvom Majster Šarkanov. Román opisuje životný príbeh afganského chlapca Amira. V roku 1975 v pokojnom Kábule žijú v jednom dome bohatý Amir s chodobným Hassanom. Hassan je sluha a nevie čítať, ale aj napriek tomu sú s Amirom nerozlučnými priateľmi a spoločne sa venujú najobľúbenejšej hre afganských detí – loveniu šarkanov. Keď raz Amir v hre zvíťazí a svojím šarkanom odreže špagáty všetkých ostatných šarkanov, tak jeho priateľ Hassan sa rozbehne, aby padajúceho šarkana chytil. Vietor ho zanesie ďaleko a Hassana v odľahlej časti mesta chytí pochybná skupinka starších chlapcov. Znásilnia ho. Amir, ktorý bežal za Hassanom všetko vidí, ale nezastane sa priateľa, ani neprivolá pomoc, dokonca sa potom tvári, že o ničom nevie. Hassanovi ublížili práve kvôli Amirovmu šarkanovi a Amir sa zachoval ako zbabelec. Nevie sa s tým vysporiadať a preto sa chce zbaviť Hassanovej prítomnosti v dome. Podstrčí Hassanovi svoje hodinky a očierni ho pred otcom ako zlodeja. V moslimskom svete je krádež najväčším hriechom, preto Hassan odchádza z domu Amirovej rodiny. Čas plynie, do Afganistanu prichádzajú v roku 1981 Rusi. Amir s otcom v strachu o budúcnosť utekajú do Spojených štátov. Tu začínajú od nuly. Amirovi sa usilovnou prácou a vďaka nadaniu podarí vyštudovať, stane sa z neho spisovateľ, nachádza životnú lásku, ožení sa a úspech prichádza aj v profesionálnom živote – o jeho knihy je záujem.

Roky plynú a Amirovi sa v duši ozýva umlčaná temnota. Vždy silnejšie sa ozývajú výčitky zo zrady priateľa Hassana pred 25 rokmi. Vtedy dostáva telefonát od známeho z Pakistanu. Posledná veta ho dostane: „Jestvuje spôsob, ako sa stať zasa dobrým.“ Amir sa rozhodne, že ponuku prijme. Podniká nebezpečnú cestu do Talibanom ovládaného Afganistanu a hľadá Hassana, svojho priateľa z detstva. Dozvedá sa dve ohromujúce správy. Prvou je, že Hassan je mŕtvy. Druhou, že Hassan bol jeho nevlastný brat. A tu Amir pochopí ako sa stať opäť dobrým. Hassan má totiž syna, sirotu bez budúcnosti. Chlapec je otrokom v dome tyrana a Amir ho nájde, zachráni a zoberie do Ameriky. Tu si svojho synovca adoptuje za syna a na kalifornských kopcoch ho začne učiť umeniu lovenia šarkanov.

Jestvuje spôsob ako sa znova stať dobrým.  Amir – hriešnik – dostal druhú šancu, aby niekto iný, jeho synovec dostal krajšiu budúcnosť. Gomera – hriešnica – dostala druhú šancu, aby jej deti dostali lepšiu budúcnosť a nové mená – z Neomilostenej sa stáva Omilostená a Niemôjľud sa zrazu volá Môjľudsity  (Porov. Oz 2, 25). Aj ľudia nášho sveta potrebujú dostať druhú šancu. Od nás. Pretože Boh má pre ich život plán, Boh chce cez ich zmenu dať novú budúcnosť tým, ktorým bolo ublížené. Nevinným deťom, obetiam zločinov, týraným a poníženým. Naša ľudská spravodlivosť pozerá len na vinníka. Boh ide ďalej, vidí širší obraz, on vidí všetky tie deti, všetky tie tragédie, všetkých nevinných. Pozrime na svet Jeho pohľadom a pochopíme, že Jeho Najvyššia spravodlivosť je vlastne milosrdenstvom.

Spomeňme si dnes na všetkých, ktorým sme neodpustili, pri ktorých sme povedali: „Dosť! Choď mi z očí!“ Naozaj sú nepolepšiteľní, alebo pre nich existuje spôsob ako byť znova dobrými? Dajme túto šancu svojim vinníkom. Milosrdenstvo je viac ako spravodlivosť. Povedzme to dnes nahlas, zavolajme, napíšme sms-ku, pošlime list. Veľmi stručné štyri slová, tak ako Otec: Vráť sa! Čakám ťa! 

No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto (Lk 10, 33).

Pred dvadsiatimi rokmi muselo 30% populácie našej planéty vyžiť z menej ako jedného dolára na deň. Ekonómovia tomu hovoria hranica extrémnej chudoby. Čo myslíte, koľko je týchto ľudí dnes? Viac, menej alebo rovnako? Podarilo sa nám pozemšťanom niečo zlepšiť?

Náš svet je jeden obrovský organizmus, v ktorom niektoré veci fungujú vynikajúco a niektoré sú úplne skazené. Každý z nás je len kvapkou v obrovskom oceáne a všetci veľmi dobre vieme, že aj keď na svete žijú milióny ľudí v núdzi, my sami im nemôžeme pomôcť. Každý máme zodpovednosť predovšetkým za seba a za svoju rodinu a dá nám veľa práce, aby sme to všetko stihli. Každý sa snaží o to, aby jeho život mal zmysel a prinášal mu radosť. Dlhé roky pracujeme na tom, aby sme mali vzdelanie, prácu, miesto, kde bývame, finančné zabezpečenie, zdravotnú starostlivosť. Postupne si postavíme hrad nášho života, bezpečné miesto opevnené istotami. Všetko má v tomto hrade nášho života určené miesto a čas. Máme svoj rozvrh hodín, plán práce, rozpočet a každý z nás je na svojom hrade kráľom. Niekedy sa však stane, že na bránu nášho hradu ktosi zaklope. Niekto, koho sme nečakali, kto nebol ohlásený, kto tu nemá čo robiť. A ten niekto potrebuje pomoc. Pred dvoma týždňami nám rozprávanie knihy Exodus predstavilo Boha, ako toho, ktorý má záujem o svoj ľud – pozná jeho bolesť. Edith Steinová nám tento postoj Milosrdného Otca pretlmočila do modernej reči ako empatiu. Byť empatický, súcitný je vrcholne kresťanské. Ak teda ktosi klope na bránu hradu nášho života, tak by sme ho mali vypočuť a snažiť sa ho pochopiť, spoznať jeho bolesť. Stačí to? Nie je potrebné urobiť aj niečo navyše? Nemáme azda vyjsť z hradu von alebo dokonca pustiť tohto pocestného dnu?

Nechajme sa aj dnes viesť Božím slovom. V evanjeliu sa Ježiš dostal na územie Samaritánov – etnika, ktorým židia Jeho doby pohŕdali. On však u nich vybadal čosi dobré. Preto jedného z nich obsadil do svojho slávneho podobenstva o kňazovi, levitovi a Samaritánovi. Príbeh všetci veľmi dobre poznáme. Nebezpečnou cestou z Jeruzalema do Jericha kráča muž. Sám. Veľmi riskantné byť sám v týchto končinách s vysokou kriminalitou. Prepadne ho skupina mužov mimo zákona. Vzniká konflikt. Ich je viac a nejednajú s ním v rukavičkách. Zoberú mu všetko, nechajú mu len holý život. Tam, na ceste medzi Jerichom a Jeruzalemom, v zápase medzi životom a smrťou ho nachádza židovský kňaz. Človek ako my. Muž, ktorý si postavil hrad svojho života. Má vzdelanie, má rodokmeň, má zamestnanie a má svoju vznešenú kňazskú službu, ktorú chodieva vykonávať do Jeruzalema, keď vyjde na jeho turnus. Aj on musí prejsť nebezpečnou cestou, územím ovládaným zbojníckou mafiou. Ponáhľa sa, tu sa nesmie zdržať, každé zaváhanie prináša riziko. Zbadá telo ležiace pri ceste a zľakne sa. Ktosi bezmocný ležiaci na kraji cesty práve zaútočil na hrad jeho života. Nesmie sa ho ani dotknúť, lebo možno tu šlo o vybavovanie si účtov a gangstri sú ešte blízko. Nesmie sa ho ani dotknúť, lebo sa zapletie do niečoho nechutného a svoje deti pripraví o otca. Nesmie sa ho dotknúť, lebo stratí čas a čas sú peniaze. Ale čo je najvážnejšie, nesmie sa ho dotknúť, lebo je kňazom. Židovskí kňazi sa nikdy nesmú dotknúť mŕtvoly, majú zákaz chodiť na cintorín a na pohreb s výnimkou smrti najbližších príbuzných. Nesmie sa dotknúť tela pri ceste – búral by hradby svojho života.

A čo ak to nie mŕtvola? Čo ak tento človek potrebuje pomoc? V duši kňaza prebieha boj. Nakoniec zvíťazí strach o všetko, čo bolo tomuto mužovi sväté. Odsúdime ho? Nie. Myslím, že ho veľmi dobre chápeme. Tak ako on, aj my neraz stojíme pred náročnou voľbou: pomôcť/nepomôcť. A vieme, že ak pomôžeme, tak budeme musieť obetovať čas, peniaze, poriadok svojho života a možno aj bezpečnosť a pokoj. Rozhodnutie pomôcť človeku v núdzi ohrozuje náš HRAD. Nie sme ochotní podstupovať toto riziko, pretože naša pomoc je len kvapkou v oceáne. Naša pomoc nič na tomto svete nezmení, akurát nám prinesie problémy. Nie sme my zodpovední – zodpovedná je SR, EU, NATO, OSN.

Keď ako kresťania nepomôžeme núdznemu, nie je to preto, že by sme nevideli utrpenie iného. Nie je to preto, že by nám to bolo jedno – verím, že takí sebci nie sme. Je to preto, lebo sa bojíme – bojíme sa toho, že naša pomoc nič nezmení a toho, že by sme poškodili hrad nášho života. Ježiš to vie, vie čo sa odohráva v srdciach kresťanov tak, ako vedel, čo sa odohrávalo v srdciach zbožných židov. Rozhodol sa preto, že nás svojím podobenstvom vyprovokuje. Tretí, kto prichádza na scénu je Samaritán, nenávidený, opovrhovaniahodný Samaritán. Čo myslíte, mal Samaritán vybudovaný hrad svojho života rovnako ako kňaz a levita? Samozrejme, že mal. Aj on mal svoju rodinu, svoju prácu a svoju vieru. Samaritáni nie sú židia, ale riadia sa Piatimi Mojžišovými knihami. A tak hoci nebol kňazom, ak by sa dotkol mŕtvoly, nasledujúcich sedem dní by bol nečistý, na tretí a siedmy deň musel podstúpiť očisťovacie obrady a ak by sa mu to nepodarilo, bol by exkomunikovaný. Nemal tento Samaritán strach z banditov? Nemal obavy o svoj život a svoju rodinu? Nebál sa, že poruší predpisy Mojžišovho zákona? Samozrejme, že sa bál. Tak ako tí dvaja pred ním. On však múry svojho hradu zbúral:  zmenil plán cesty, upravil svoj rozpočet, riskol opakovaný útok zbojníkov a výčitky manželky, že prichádza neskoro na večeru a zachránil jeden ľudský život.

Čo nám celým týmto príbehom chcel Ježiš povedať? Že to Boh zbúral všetky hradby medzi ním a človekom a poslal svojho Syna. Riskol, že sa Ho zmocnia zločinci, riskol, že mu ublížia, riskol, že sa mu vysmejú a neuveria mu. Ten Samaritán nie je vymyslený – to Ježiš je ten Samaritán, ktorý má súcit s ľudskou biedou, s našimi potrebami, s naším utrpením. Cez Ježiša nás Boh miluje so súcitom a milosrdenstvom; nehľadí na náš svet z bezpečia svojho nebeského hradu, ale necháva sa strhnúť milosrdenstvom. Príbeh o Samaritánovi nás provokuje byť ako on, zbúrať hradby svojho hradu, zrušiť opevnenie, prebudovať svoj život, prebudovať svoje postoje voči tým, ktorí potrebujú našu pomoc. Myslíte, že je to utópia? Ozaj je naša osobná angažovanosť len kvapkou v oceáne a zodpovední sú iní?

Na začiatku som povedal, že pred dvadsiatimi rokmi muselo 30% populácie našej planéty vyžiť z menej ako jedného dolára na deň. Koľko je týchto ľudí dnes? Už len 10%. Sedemsto miliónov ľudí je stále obrovské číslo, ale za dvadsať rokov sa pre tých najchudobnejších urobilo veľa. Nehovorme, že mocní tohto sveta nerobia nič. Robia. Na svete je množstvo ľudí, ktorí pracujú pre iných. Miliardy kvapiek nakoniec vytvoria oceán. Nechajme sa nimi vyprovokovať, nechajme sa vyprovokovať veľkými svätcami kresťanstva, ale aj tými, ktorí ani nie sú kresťania a predsa – kvôli iným, blížnym dovolili narušiť hrady svojich životov.

Anglická charitná organizácia Charities Aid Foundation robí každoročne prieskum v 140 krajinách sveta, aby zistila kto ako pomáha blížnym. Slovensko dosiahlo za rok 2015 strašidelné 123. miesto. Podľa výsledkov tohto prieskumu len 23% ľudí u nás prispieva na charitu a len 11% sa venuje nejakej dobrovoľníckej činnosti. Prieskum nehovorí nič o tom, koľko dávame. To nie je podstatné. Podstatné je koľkí sme ochotní pomôcť. V Ježišovom podobenstve bol ochotný pomôcť každý tretí. U nás len každý štvrtý.

Už viackrát spomínaná Edith Steinová hovorí: „Pre kresťana neexistujú cudzí ľudia. Náš blížny je vždy ten, koho máme pred sebou v tomto okamihu a kto nás väčšmi potrebuje, nehľadiac na to, či je sympatický viac alebo menej, či je toho „morálne hodný“, alebo nie.“ Nebojme sa búrať hradby našich sŕdc. Ja viem, že to chce odvahu, ale risknime to, prebudujme hrad svojho života. Zmeňme svoj postoj k dávaniu, k charite, k dobrovoľníctvu. Každá kvapka sa cení, každý cent a každá sekunda. Nájdime si svoj spôsob – zbierka na charitu dvakrát v roku, neziskovka, ktorá nám je sympatická svojou činnosťou, trvalý príkaz, darcovská smska, čas venovaný projektu, do ktorého nás pozvali priatelia, darcovstvo krvi. Čokoľvek. Ja viem, že na to máme. V tejto farnosti žije množstvo ľudí, ktorí to tak už robia, ktorí tento rozmer milosrdenstva berú za samozrejmú súčasť života. Nebojme sa. Pridajme sa všetci. Náš svet bude lepší len vtedy, ak sa pridáme aj my. Byť milosrdní ako Otec znamená nielen poznať bolesť druhého, znamená to nabrať odvahu a začať búrať hradby.

Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto.
Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15, 20).

Pred niekoľkými rokmi v jednej škole učiteľ náboženstva vysvetlil žiakom podobenstvo ktoré sme práve počuli. Potom ich požiadal, aby napísali prácu, v ktorej by celý príbeh spracovali podľa seba. Väčšina žiakov zakončila svoje rozprávanie tak, že otec prijme márnotratného syna, prísne ho potrestá a pošle ho bývať k svojim sluhom, aby sa naučil, že nemá utrácať rodinné bohatstvo.

Ak by sme my boli na mieste týchto žiakov, ako by sme reagovali? Aký záver príbehu by sme vypracovali my? Vezmime do rúk text Písma, najznámejšie Ježišovo podobenstvo, a skúsme ho vnímať tak, akoby sme celý tento zvláštny príbeh počuli po prvý krát v živote. Vidíme dvoch bratov. Dvoch nemožných synov jedného otca. Sú to synovia, ktorých by si žiaden rodič neprial mať. Počúvajme ich ako sa so svojím otcom rozprávajú. Jeden povie: Otec, nechce sa mi čakať, kým zomrieš, daj mi môj podiel z majetku už teraz. A druhý: Otec, ty ma nemáš rád, ty si mi nikdy nič nedal. Všimnime si ako sa vzdialili od svojho otca – jeden vymenil morálku za zhýralosť, druhý bratstvo za závisť. Pozrime sa na ich biedu – jeden sa podujme k tomu aby rozprával s otcom len preto, že je hladný a nechutia mu pomyje a druhý s otcom hovorí len, keď ho tento prosí. K týmto dvom mužom vám poviem už len tri vety: Je zbytočné o nich hovoriť. Len s nimi strácame čas. Nechajme ich tak!

Ježiš toto podobenstvo rozpovedal s iným zámerom, našu pozornosť nechcel upriamiť na synov, chcel, aby sme si všimli skutočného hlavného hrdinu, ktorým je Otec. A tento otec je zlý. Nezvládol výchovu, nič svoje deti nenaučil. Sám si môže za to, že má jedného syna márnotratného hriešnika a druhého pyšného sebca. Jeden ho okráda, druhý ho ponižuje. Aký otec, takí synovia. Náš prvý dojem z otca môže byť naozaj takto negatívny. Našťastie tento príbeh má štyri hlavné postavy. Je tu otec, dvaja synovia a … tretí syn. Nevšimli ste si ho? Je tam od začiatku. Vždy tam bol a všetko toto videl, On to tam v tej rodine zažil. A potom nám to prišiel povedať. Ježiš je ten tretí Syn. Alebo skôr prvý, najstarší. Dokonalý Syn Otca. Aký Otec, taký Syn – svätý, milosrdný, láskavý. Aj tí ďalší dvaja takí mali byť, nie je to vina Otca, že sa pokazili. Otec za to nemôže, Otec nie je zlý. Otec je dobrý. Najlepší. Ale tí dvaja, to sme my, synovia, ktorí sa vzdialili od svojho Otca.

Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I., keď vysvetľoval dnešné podobenstvo, tak o Otcovi povedal: „On čaká. Vždy. A nikdy nie je príliš neskoro. On je taký… Je to otec. Otec, ktorý čaká pri dverách. Zbadá nás, kým sme ešte ďaleko, dojme sa a beží, aby sa nám hodil okolo krku a nežne nás pobozkal…“ Taký je Otec. A takýto je Jeho Syn Ježiš. On je ten, ktorý kráča stovky kilometrov, aby našiel strateného brata, aby Ho uistil o Otcovej láske, a priviedol ho späť. On ide spolu s Otcom a pokorne presviedča druhého brata, aby prijal Otcovu veľkodušnosť, aby aj on vošiel na hostinu. On celý tento príbeh hovorí pred hriešnikmi a pred farizejmi, aby sa aj oni vrátili. On tento príbeh rozpráva nám, aby sme spoznali aký je Otec naozaj a tiež pristúpili k Otcovi bez strachu. On sa neváha dať ukrižovať aby aj poslednými kvapkami svojej krvi dokázal, že všetko, úplne všetko v tomto podobenstve je pravda, že Boh miluje až do krajnosti.

Taliansky autor Paolo Curtaz vo svojej knihe Návrat rozpráva príbeh, ktorý mu vyrozprávala žena, matka dvoch dospelých dcér. Po skončení strednej školy sa staršia vybrala študovať do Spojených štátov. Mladšia ostala doma v Taliansku, pri matke. Vzťah so staršou vzdialenou dcérou postupne chladol. Volala vždy menej, až sa odmlčala úplne. Všetci sa zľakli a tak otec letel do Ameriky, avšak na adrese, ktorú mali už dva roky nebývala. Zmizla. Bez vysvetlení, bez stopy. Pre matku začalo ťažké obdobie otázok bez odpovedí. Kde je? Čo sa jej stalo? Do akých problémov sa dostala? Žije ešte? Čas plynul a mladšia dcéra bola jedinou útechou v bolestných dňoch. Potom, jedného dňa počas večere zazvonil zvonček. Pri dverách stála ona. Staršia dcéra. Matke zovrelo hrdlo, nevedela, čo povedať. Prešlo osem rokov bez jedinej správy a zrazu bola tu. Vychudnutá, zničená, ťažko skúšaná životom, ale bola to ona. „Môžem vstúpiť?,“ spýtala sa. Matka prikývla. Na druhý deň mladšia dcéra odišla z domu. Bez vysvetľovania, s jednoduchý odkazom: „Nechávaš sa manipulovať, nie je to spravodlivé, po všetkom, čo ti spravila ju nesmieš prijať späť.“ Matka končí svoje rozprávanie bolestným konštatovaním: „Teraz už viem, ako sa cíti Boh.“

V živote to tak chodí, že zo syna sa časom stane otec. Dieťa, ktorému bolo odpustené sa stane rodičom, ktorý odpúšťa. Ježiš nás vedie touto cestou duchovného dospievania, aby sme sa aj my dostali do kože nášho Otca, aby sme si obuli Jeho topánky, aby sme tak ako táto žena pochopili, ako to prežíva On, aby sme boli milosrdní ako On. Ježiš nás svojím rozprávaním o Otcovom milosrdenstve vedie k tomu, aby sme v našich rodinných, ale aj širších vzťahoch dokázali:

1. Ponížiť sa. Opustiť svoju dôležitosť, znížiť sa k vinníkovi, urobiť prvý krok a ako Milosrdný Otec ponúknuť ruku prijatia.
2. Čakať, čakať, čakať. Nechať otvorené dvere svojho srdca, dať najavo, že sa chceme zmieriť za každú cenu, že máme kapacitu odpustiť, že tu je ďalšia šanca.
3. Odpustiť. Nevypytovať sa, nevyčítať, nekarhať. Ostať ticho a odpustiť.

Čo z toho máme? Radosť.  Vykŕmené teľa, hudba a tanec sa dostali do tohto príbehu preto, aby nám povedali, že ten, kto odpustí a ten, komu odpustia zažije radosť. Doprajme si ju, nenechajme sa o ňu obrať.

K  podobenstvu o Otcovi a dvoch synoch sa každý z nás vo svojom živote ešte veľakrát vráti. Keď začujeme prvé slová známeho príbehu, nikdy nepovedzme: Zas? Namiesto toho sa započúvajme do hlasu toho, kto hovorí. Je to hlas tretieho zo Synov, je to hlas Krista, ktorý nám vraví:

Toto je môj Otec. On dovolí svojmu synovi odísť aj napriek tomu, že vie, že skončí zle, napriek tomu, že vie, že riskuje mnoho. Toto je môj Otec, ktorý denne hľadí na obzor, bez hnevu, bez zlosti. Toto je môj Otec, ktorý beží synovi v ústrety, ktorý ho objíma. Ktorý mu nič nevyčíta, nepýta sa, kde sú peniaze, nehovorí: Ja som mal pravdu!, ktorý nechce počuť ospravedlnenia, ale vracia dôstojnosť a pozýva na hostinu. Toto je môj Otec. On miluje syna, ktorý mu želal smrť, miluje syna, ktorý žil v sebaklame, že má nárok žiadať dedičstvo. Miluje syna a vystrojí hostinu aj keď vie, že tento syn nie je hodný toľkej lásky. Toto je môj Otec, vychádza von, aby prosil – aby prosil obmedzeného staršieho syna, ktorý si myslí, že je jediný spravodlivý a pokorne mu vysvetľuje svoje konanie. Toto je môj Otec. On hľadí na podstatu a učí svojho syna vidieť viac ako sa zdá a nesúdiť podľa prvého dojmu, ale viac veriť milosrdenstvu než spravodlivosti. Lebo milosrdenstvo je viac ako spravodlivosť. Toto je môj Otec, ktorý rešpektuje slobodu. Toto je môj Otec. Taký je Boh? Až tak miluje človeka?

Áno taký, toto je náš Otec. A my máme byť ako On. Kráčať márnotratným v ústrety.

Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“ Ona odpovedala: „Nik, Pane.“
A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 11)

Mojžišov zákon bol nekompromisný: „Ak niekto spácha cudzoložstvo so ženou iného, nech obaja zomrú, tak cudzoložník ako cudzoložnica: odstrániš zlo z Izraela“ (Dt 22, 22). Tento príkaz z knihy Deuteronomium bol právnym potvrdením dôležitosti manželstva. Prísny predpis mal chrániť nerozlučiteľnosť manželstva, vernosť muža a ženy, jednoducho šťastie manželov. Ak by nastalo porušenie toho zákona, nasledovalo to, čo pri akomkoľvek inom trestnom čine – súd, odsúdenie, trest. Dnešné evanjelium nás pozýva vstúpiť do príbehu, kde sa práve takýto zločin udial. Zákonníci a farizeji, svedkovia zločinu, chcú od Ježiša, aby vyniesol rozsudok. Ten príbeh veľmi dobre poznáme, vieme o zákernosti farizejov a poznáme aj Ježišovo milosrdenstvo. Chceli by sme byť ako Ježiš, dať žene druhú šancu, byť milosrdní ako On. Dnešná lekcia milosrdenstva je však oveľa ťažšia, než sa zdá a ak sa chceme dnes niečo od Milosrdného Otca od Milosrdného Syna naučiť, musíme najprv zostúpiť do bahna ľudských hriechov a tam hľadať skutočných zločincov dnešného príbehu. Farizeji a zákonníci nás totiž chcú presvedčiť o tom, že sa tu stal zločin a že žena je vinná. Popri tom chcú zakryť dva ďaleko horšie skutky, ktorých autormi sú oni. Nie to, čo spravila žena je zločinom, to oni, žalobcovia, sú skutočnými zločincami a cudzoložná žena so svojimi hriechmi vyznieva popri nich len ako malá školáčka ktorú rodičia prichytili pri prvom klamstve. Čo za hrozné skutky to spáchali?

Tým prvým je vražda. Vražda Ježiša z Nazareta, ktorú naplánovali, premysleli a teraz hľadajú vhodnú zámienku. Keď sledujeme evanjeliá od začiatku, tak u sv. Marka už v tretej kapitole, hneď v úvode Ježišovho verejného účinkovania čítame: „Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť“ (Mk 3,6). Farizeji pred Ježiša v dnešnom príbehu neprišli preto, aby sa od Neho niečo naučili, prišli preto, aby Ho mohli zabiť. Spomeňme si na pašiové rozprávanie a na Piláta, ktorý s tým nič nechce mať – Veľrada naňho tlačí, aby súdil Ježiša on. Lebo iba on – Pilát – im môže darovať rozsudok Ježišovej smrti. Práve v tomto rozhovore židovských predstavených s Pilátom sa odkrýva dnešný druhý hriech farizejov. Židia nesmeli nikoho usmrtiť. Kapitálne rozsudky si rezervovali Rimania – iba Pilát mohol nariaďovať popravy. Tú ženu nemohli ukameňovať. Oni ju neprivádzajú preto, aby ju Ježiš súdil, oni sa nezaujímajú o jej život, ani o manželskú vernosť, dobro rodiny a už vôbec nie o zachovanie Mojžišovho zákona, lebo to by museli predviesť aj muža. Jej  život je im ukradnutý. Nezaujíma ich kto to je a ako sa cíti. Oni ju privádzajú preto, aby Ježiša vyprovokovali. Z jej rodinného nešťastia, z krízy jednej alebo možno aj dvoch manželstiev si farizeji so zákonníkmi vytvorili emocionálne divadlo. Z tej ženy urobili predmet, vec, rekvizitu svojich intríg voči Ježišovi. Jej hriech teraz vystavujú pred zrak verejnosti na najfrekventovanejšom mieste Jeruzalema. Bez úcty a rešpektu s ňou zaobchádzajú ako bulvárne hyeny. Zobrali jej česť a dobré meno. Druhý hriech, druhý zločin, ktorý dnes v evanjeliu spáchali farizeji so zákonníkmi je to, že túto ženu obrali o jej ľudskú dôstojnosť.

Dva strašné skutky. Zobrať ľudský život a pripraviť človeka o dôstojnosť. Toto je vina farizejov a zákonníkov v dnešnom evanjeliu a nám je jasné, že manželská nevera tejto ženy ani zďaleka nenesie v sebe toľko nenávisti, zloby, pohŕdania, pýchy a zlomyseľnosti ako hriechy Ježišových odporcov. Naša hriešnica so svojím verejne známym cudzoložstvom nedokáže konkurovať dvom skrytým hriechom, dvom skutočným zločinom, s ktorými tu prišli farizeji a zákonníci. Ježiš v dnešnom evanjeliu stojí proti trom ťažkým hriechom. Cudzoložstvo, vražda a potupenie dôstojnosti. Boží Syn sa musí postaviť zlu v jeho koncentrovanej podobe a Jeho zbraňou i liekom zároveň je milosrdenstvo.

Poníženú vracia do hry. Nechce sa o nej baviť ako o laboratórnom preparáte, ktorý žiaci doniesli na hodinu biológie. Je to preňho žena, človek so svojou hodnotou a cťou. Preto sa jej zastane, aby ukázal, že na rozdiel od žalobcov, Jemu záleží na jej dobrom mene, manželstve, na jej rodine, na jej životnom šťastí. Ježiš cudzoložnej žene odpustí hriechy a tým jej dá novú budúcnosť, novú šancu, aby ju už nikto nemohol takto verejne potupiť, aby žila bez hriechu a tak bola imúnna voči prízemným útokom skazených farizejov. Ježiš jej nielenže dá nanovo čisté srdce, ale jej zahojí rany spôsobené hriechom – vráti jej sebavedomie, sebaúctu, radosť zo života.

A tu sa dostávame k tomu ťažkému. Lekcia z milosrdenstva pre nás. Položme si otázku: Kde som v tom príbehu ja? Som ako Ježiš – neodsúdim, ale dám druhú šancu? Alebo som ako tá žena – hriešnik, ktorý dostal šancu a teraz chce začať od znova? Ani jedno, ani druhé. Ak sa máme naozaj stotožniť s dnešným textom, musíme priznať, že sa často až priveľmi podobáme na … farizejov a zákonníkov. Podobne ako oni máme zo seba dojem, že dokonale poznáme Boží zákon. A rovnako ako oni v mene tohto zákona chladnokrvne odsúdime druhého človeka. Dnešný evanjeliový príbeh nám ukazuje, čo to znamená odsúdiť. Znamená to pozbaviť človeka dôstojnosti. Keď nám nezáleží na dobre toho druhého, keď nás nezaujíma jeho životná situácia a dôvod, pre ktorý robí, čo robí, keď vidíme len hriech a nezaujíma nás aký je ten človek naozaj. Jednoducho odsúdime – urobíme z človeka nič, vec, predmet, číslo. Odsúdime, lebo nerátame s tým, že ten človek by mohol niečo cítiť, mohol by si niečo myslieť, mohol by sa zmeniť a napraviť svoje skutky. Byť milosrdný – osvojiť si Boží pohľad na vec – znamená prejsť z pozície farizejov k Ježišovmu postoju. Znamená to zanechať dehonestujúce odsudzovanie a preukázať milosrdenstvo. Znamená to nielen odpustiť, ale nanovo si vážiť človeka, ktorý predo mnou stojí. Znamená to dať pocítiť, že ten druhý je pre nás vzácny, že jeho život má pre nás cenu, že si ho vážime ako človeka, že sa ho snažíme pochopiť, že mu chceme pomôcť.

Svätý otec František v knihe Meno Boha je Milosrdenstvo spomína: Z čias, keď som bol rektorom vo veľkom jezuitskom kolégiu a kňazom v Argentíne, si pamätám na matku, ktorá mala malé deti a manžel ju opustil. Nemala stabilnú prácu, darilo sa jej nájsť si prácu len počas niekoľkých mesiacov v roku. Keď nemala prácu, robila prostitútku, aby mohla nakŕmiť svoje deti. Bola skromná, chodila do kostola, prostredníctvom Charity sme sa jej snažili pomôcť. Spomínam si, že raz – bolo to v čase vianočných sviatkov – prišla spolu s deťmi do kolégia a chcela sa so mnou stretnúť. Zavolali ma a ja som ju prijal. Prišla mi poďakovať. Myslel som si, že prišla poďakovať za potravinový balíček z Charity, ktorý sme jej poslali. „Dostali ste ho?“ spýtal som sa jej. „Áno, áno, aj zaň vám ďakujem,“ odpovedala. „No ja som prišla, aby som vám poďakovala predovšetkým za to, že ste ma nikdy neprestali oslovovať pani.“ Pre ňu bola skutočnosť, že kňaz ju naďalej oslovoval pani, hoci tušil, aký život viedla v čase, keď nemohla pracovať, rovnako dôležitá, alebo azda aj dôležitejšia než konkrétna pomoc, ktorú sme jej poskytli.

Ježiš sa postavil proti ženinmu hriechu, ale postavil sa zároveň za jej dôstojnosť. V tom je Jeho veľkosť – naraz zastavil dva ťažké hriechy – a v tom spočíva aj výzva pre nás. Prejsť od farizejského pohŕdania k milosrdnému nabádaniu opustiť hriech. Hriechy, proti ktorým Ježiš stál boli tri. Tretím bola snaha farizejov a zákonníkov zabiť Ho. Aj keď v dnešnom texte odrazil útok, našli si Ho neskôr. Ježišov život ukazuje, že byť milosrdný nás môže niečo stáť – a o týždeň uvidíme, že to môže stáť naozaj veľa. Napriek tomu nastúpme na cestu pokory, prejdime zo strany nemilosrdných znalcov zákona na Ježišovu stranu. Blahoslavená Matka Tereza túto cestu opisuje takto:

Ostaň milý a láskavý aj keď ťa provokujú,
nikdy nepošliap ľudskú dôstojnosť
a vždy si vyber ťažšiu cestu.

Je to presne to, čo urobil v dnešnom texte Ježiš. Nebojme sa Ho nasledovať a s presvedčením povedzme: Chcem byť milosrdný, chcem rešpektovať ľudskú dôstojnosť, chcem byť ako Otec, a preto nesúdim.

Potom zaspievali chválospev a vyšli na Olivovú horu (Mt 26, 30).

Počas tohtoročného pôstu sme päťkrát hovorili o tom aký je Boh milosrdný. A päťkrát sme pridali konštatovanie, že chceme byť ako On, chceme byť milosrdní ako Otec. Poznať bolesť blížneho, čakať na zmenené srdce, zľutovať sa nad núdznym, ísť v ústrety márnotratným a neodsudzovať hriešnikov. Päť silných postojov Milosrdného Otca, päť výziev pre každého kresťana. Čo nám chce text Písma a jeho Autor povedať dnes? Doteraz sme hľadeli na všetky biblické state očami diváka. Niečo sa stalo, videli sme Božie milosrdenstvo, chceme si z toho vziať príklad a byť ako On. Dnes však zmeňme pohľad, uvedomme si, že my tu nie sme len pozorovateľmi. My sme súčasťou toho celého a ten, komu bolo darované milosrdenstvo som ja. Každý z nás. Ako je to možné? Som azda ja ten márnotratný syn, alebo cudzoložná žena? Nemám trochu vyššiu morálnu úroveň? Počúvajme, čo píše sv. Pavol v Prvom liste Timotejovi: Bol som rúhač, prenasledovateľ a násilník. No dosiahol som milosrdenstvo: Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich (1Tim 1, 12-16). Evanjeliové rozprávanie o Ježišovej smrti nám pripomína, že nie sme lepší ako márnotratný syn alebo cudzoložná žena. Sme takí hriešni ako oni, aj za nás Kristus zomrel. Nebojme sa to priznať, prijmime svoju slabosť.

V románe Brucea Marshalla Každému po denári mal otec Gaston, hlavná postava knihy, vyspovedať mladého nemeckého vojaka odsúdeného na smrť. Vojak vyznal svoju vášeň k ženám a početné ľúbostné dobrodružstvá, ktoré prežil. Kňaz mu vysvetlil, že ak chce získať odpustenie a rozhrešenie, musí to oľutovať. Vojak však povedal: „Ako by som mohol ľutovať? Páčilo sa mi to, keby som mal príležitosť, robil by som tak aj teraz. Ako mám ľutovať?“ Vtedy otcovi Gastonovi, ktorý chcel tohto osudom poznačeného a vlastne už zomierajúceho kajúcnika rozhrešiť, zišla na um geniálna myšlienka: „A teba nemrzí, že ťa to nemrzí?“ Vzápätí mladík spontánne zopakoval: „Áno, mrzí ma, že ma to nemrzí.“ Čiže je mi ľúto, že som to neoľutoval. Práve to bolo pre milosrdného kňaza zábleskom, aby mohol dať rozhrešenie…

Svätý otec František k tomu dodáva: Tento príbeh veľmi dobre znázorňuje, čo všetko robí Boh, aby v ľudskom srdci našiel nejakú škáročku, nejaký otvor, ktorým by mohla pôsobiť jeho milosť. On nechce, aby sa niekto stratil. Jeho milosrdenstvo je nekonečne väčšie než náš hriech, jeho liek je nekonečne účinnejší než choroba, ktorú má v nás vyliečiť. Boh dnes túto škáročku hľadá v našich srdciach, netvárme sa, že to nepotrebujeme.

Keď Biblia spomína Božie milosrdenstvo tak hovorí, že Boh má súcit, ale tiež, že Boh je verný. Pre Boha milosrdenstvo nie je len citom, ale je prísľubom Božej vernosti k človeku. Starý zákon mnohokrát hovorí o tom, že Božie milosrdenstvo je od vekov, je ako nemenná Božia vlastnosť, v ktorej chce Boh stále dávať človeku možnosť prísť k nemu. Matka je k dieťaťu milosrdná preto, lebo je pohnutá výzorom jeho tváre. Boh nemusí hľadieť na našu tvár, on nemusí byť pohnutý. On je milosrdný vždy, či o to stojíme, či nie. Jeho milosrdenstvo je večné, nemenné, tak ako On.

Evanjelisti Matúš a Marek pri opise poslednej večere spomínajú jeden zaujímavý detail. Predtým než Ježiš s apoštolmi odišli do Getsemanskej záhrady, zaspievali chválospev. Šlo o spev žalmu 136, ktorý rekapituluje dejiny spásy. Časť z neho znie takto:
Oslavujte Pána, lebo je dobrý, *
    lebo jeho milosrdenstvo je večné.
On múdro stvoril nebesia, *
    lebo jeho milosrdenstvo je večné.
On previedol svoj ľud cez púšť, *
    lebo jeho milosrdenstvo je večné.
On dáva pokrm každému stvoreniu, *
    lebo jeho milosrdenstvo je večné.

Lebo jeho milosrdenstvo je večné. V žalme 136 je 26 krát napísané lebo jeho milosrdenstvo je večné. Boží Syn, tesne predtým než položil svoj život za nás 26 krát zopakoval túto pravdu. Potvrdil ňou, že Jeho smrť za nás je prejavom Božieho milosrdenstva, že takto Boh ukazuje svoju lásku, svoju vernosť voči človeku. Biblista Paul Beuchamp, znalec Žalmov, hovorí, že ak chceme pochopiť a nájsť Kristovo umučenie blízko pri nás, musíme to urobiť práve v kontexte tohto žalmu, v ktorom si Ježiš sám uvedomoval, že milosrdenstvo Boha k človeku to nie je len cit, to je vernosť Boha k nám. Ježišova obeta, to nebolo len pohnutie Boha nad biedou človeka – to bolo vyjadrenie samej podstaty Boha, vyjadrenie toho, že jeho milosrdenstvo je večné.

Ako uzavrieme tohtoročný pôst? Čo nám z neho ostane pre ďalší život? Že máme byť milosrdní preto, lebo sme videli ako je Boh milosrdný k ľuďom? Nie, to by bolo málo. Máme byť milosrdní preto, lebo Boh je milosrdný k nám, lebo každý z nás je hriešnik a Boh sa nad nami zmiloval. Daroval nám odpustenie, daroval nám nový život v Kristovej krvi. Nezaslúžili sme si to, On nás našiel v našom hriechu, lebo je verný svojim sľubom, lebo je verný nám, lebo nás chce všetkých priviesť k sebe. Môžeme to nechať tak? Môžeme to prehliadať? Nie, nemôžeme ináč – iba byť milosrdní ako Otec.